Profesionál - Ján Malinčík (Próza HK)

Profesionál - Ján Malinčík (Próza HK)

Napísal som prvú báseň v živote. Teda, poviem Vám, dalo mi to zabrať! Dakto si povie, čože je básnikovi, sadne si za stôl, napije sa kávy, v okamihu je báseň na svete. Vytiahne papier zo stroja a píše ďalšiu. Pošle do redakcie a dostane honorár. Peknú kôpku peňazí.

Nie, vôbec to nie je také jednoduché. Celú hŕbu papiera, skoro pol zošita som vykazil, kým sa mi podarilo zosmokliť pár veršov. Vraj najkrajšie básne sú o ženách, tak som skúsil ...

Čítal som si ju niekoľkokrát. Aj pred hodinou, a to som nemal. Edo mi vytrhol papier z rúk a pred celou triedou začal svojím priškrteným hlasom recitovať. Do mňa vošli všetci čerti.

„Vraj si sa dal na písanie básní,“ priskočila ku mne neskôr Jana. Doteraz si lámem hlavu, ako sa to k nej dostalo. Veď nie je z našej triedy.
    „A nenapísal by si aj pre mňa? Tááák  by si ma potešil...“
    Znelo to maznavo, ale sľúbil som, že zajtra jej ju donesiem.
    Doma som sa pustil do písania. Ospieval som Janine oči, uši i nos... Do nôh som sa bál pustiť, lebo ich má trochu tenké a do X. Slovom, báseň bola tu, na stole, písmo úhľadné a chýb pomenej. Mám predsa Pravidlá.    
    Hneď ráno som Janu vyhľadal, vytiahol báseň... Nemohla sa mi venovať. Trochu ma naštvala.
    Báseň má pálila vo vrecku, už-už som ju chcel roztrhať, keby nie kulturista Vendo, zo šestky. Už mal byť v osmičke, ale nedarilo sa mu.
    „Hej, kamoško. Vysyp nejakú báseň, lebo ti takú tresknem !“ Vyjadrovať sa teda nevie, ale päsť, juj, tá zaváňa kadečím.
    Nie zo strachu, ale akosi automaticky som vytiahol tú čmáranicu. Nech sa jej zbavím.
    Vendo schmatol papier, zhrbil sa  a pomaly, po slabikách čítal.
    „To je nula, slabota. Ale čo keby si sa nadul a niečo poriadne stvoril ? A neboj sa pritvrdiť. Vieš, „ zmäkol Vendo a naklonil sa ku mne,  „potrebujem báseň. Ani nevieš, ako to baby žerú ! A keď bude báseň okej, navalím aj groš !“
    Posledné slovo mi vyrazilo dych. Takže Vendo mi zaplatí. Teda dostanem ho-no-rár ! Juj, to bude dačo ! Budem si zarábať básnením !  Profík. Skutočný profík. Vôbec si neviete predstaviť, ako lepšie sa vám pracuje, keď máte istotu, že za svoju námahu dostanete zaplatené.
    Doma som písal ešte zúrivejšie. Dvojmo. Ráno sa zjavil pri mne  Vendo : „No, kamoš, to je iné kafé ! Vedel som, ešte včera som tušil, že v tebe niečo je !“ čítal, slabikoval polohlasne, usmieval sa, od šťastia smrkal. Nech, len keď dá peniaze.
    „Koľko ?“ spýtal som sa, keď mi znovu venoval pozornosť.
    „Malinovka, dobre ?“
    Vyvalil som oči. Toto ? Za toľkú námahu ? Sklamanie bolo veľké, ale musel som súhlasiť.
    Vyhľadal som Janu, zatiahol bokom, aby nás nik nepočul a hneď som jej začal čítať. Jachtal som, lebo také výrazy som pred dievčaťom nikdy nevyslovil, ani zo žartu.
    A čo ona ? Klopkala si prstom po hodinkách, nepozerala na mňa. Ani nepočúvala a vyprskla. Na líci som pocítil úder ruky. Udrela ma !
    Stál som ako obarený. Tak ja sa  usilujem, skladám pre ňu, tak trochu aj pre honorár ... A ona takto ?
    Sčasti to napravil Vendo. Zaplatil pepsi. Lenže pre ten neúspech som sa zapovedal, že viac nenapíšem ani riadok. Vendo ma môže aj zabiť, nenapíšem !