Potkol som sa... – Zuzana Martišková

Potkol som sa... – Zuzana Martišková

Cez víkend sa u nás v byte
kúpeľňa vždy trochu mení.
Len čo dvere odchýlite...
Buch!
A už ste v súdnej sieni.

Bielizeň tam triedi mama
ako krtko v kope hliny.
Obžaloba je hneď známa,
kto je za ktorý kus vinný.

„Prečin proti čistote!“
Pojednanie začína.
Sudca prísne hlavou točí,
čo to vidia jeho oči?!
Dôkazový materiál: tričko, rifle, mikina.

Cítim, čosi mamu zlostí.
(Prosím slávny súd nech zváži –
vylúčenie verejnosti.
Toto fakt nechcete zažiť.)

Už pridáva decibely
z nuly rovno na stovku.
Tým procesom takto ráno
budí celú bytovku.

„Čo je veľa, to je veľa!“
trasie tričkom pred nosom.
Rada by sa dozvedela
detaily, že ako som
dokázal to tričko zničiť
trojvrstvovým nánosom
špiny.

„No ja nie som vôbec vinný!“

„Takže toto nie sú fľaky?!
Skôr medaily za čin dáky?
Môžem, prosím, poznať mená,
kto ťa nimi vyznamenal?!“

„Čo sa týka môjho trička...“
chytám mamu za slovíčka.
Na obranu chystám útok.
„...dnes som spravil dobrý skutok!
A nie jeden. Rovno päť!
Tu je moja výpoveď:

Pomáhal som s raňajkami,
chystal pre vás desiatu.
Za okamih malilinký
prievan zhodil všetko z linky.
Ja som zbieral omrvinky,
stieral dlážku obliatu...“

Hľadím zboku, či uverí
slovám svojho syna.
Vám však poviem, skutočnosť je
tak trošičku iná.

„Ak vám ráno budík zlyhá,
naháňačka začína.
Nečudo, že mnohé rany
schytá potom mikina.

Potkol som sa o roh stola,
hovorí sa tomu smola.

Tousty, mlieko, cereálie,
čaj, čo nikdy nedopijem –
záplavovú spravil vlnu,
vločiek som mal náruč plnú.
Rozmočené od mlieka,
nestíham sa prezliekať.“

Po kuchynskom päťboji,
ničoho sa nebojím.
„Pokračujem do školy.

Vtom do šprintu na autobus
spustil lejak svoju ódu.
Spod kolies áut na chudákov
nešpliechalo iba vodu.
Bránil som ich vlastným telom,
oblečenie fľakatelo.

Dôsledky tej supercely:
oká z nafty, od blata,
zafŕkali chrbát celý,
s tým som vôbec nerátal!
Ale mladších spolužiakov
chránil som pred každou mlákou!“

Vidno, že to mamu vzalo,
preto mlčí zaryte.
Včera vôbec nepršalo,
hádam na to nepríde.

Popravde len potkol som sa
o tyč dákej značky
a do blata po cestároch
spadol horeznačky.

„Do tretice staršej panej
postrážil som psíka.
Nech svoj lístok v automate
pokojne si štiká.
Kým si ho však označila,
naozaj to bola chvíľa,
psík od strachu začal dáviť,
nemohol som už nič spraviť...“

Mama vážne prikyvuje,
iste tomu verí,
ako celkom nečakane,
reagujú na hladkanie
vyplašené zvery...

Psíček nemal majiteľku.
Začalo to nevinne.
Spod smetiakov vyštartoval,
skákal na mňa zas a znova,
spadol som s ním medzi ne.

„Po štvrtýkrát, nečakane,
nik netušil, čo sa stane.
Cez prestávku pri vetraní
víchor všetko z lavíc bral.
Hocikto sa mohol zraniť.
Ja som všetko pochytal!
Ba aj na zem som sa hodil,
aby bolo menej škody...“

Spod skrinky som lovil pero,
ktoré mi tam odletelo.
S kamošmi sme dali stávku,
komu ďalej cez prestávku
pero doletí.
A tak na prach pod skrinkami
svojím tričkom aj s rifľami
som si posvietil.

„No a skutok číslo päť,“
uzatváram výpoveď,
„učinil som cestou domov.
Vieš koľko je v parku stromov?
Koľkým mačkám na konári
dolu sa zliezť nepodarí,
keby nie som naporúdzi?!
Vždy pomôžem slabším v núdzi!“

Nevidel som žiadnu mačku,
hrali sme sa na skrývačku.
A kmeň stromu, kde som stál,
živicou ma zamazal...

Uznanlivo mama tlieska
toľkej odvahe.
Moje gestá pridávajú skutkom na váhe.

„Vypočujte, v mene mamy, rozhodnutie súdu.
Všetky skutky uvedené odmenené budú.
Tričko nemá žiadnej viny,
patrí rovno do vitríny.
A tiež rifle aj mikina.
Praním zotrie sa z nich vina.
Špina.
Nános.
Puch.

Ich majiteľ,
už len stručne,
vyperie si všetko ručne!“

Buch!