Balada o gombíku – Zuzana Martišková

Balada o gombíku – Zuzana Martišková

Zrnko piesku
v tichom hniezde
perleťou sa mení.
Na guľku,
pre vyvolených –
pokladom je pre nich.

V lastúrach sa rodia perly
vzácne dokonalé.
No nejedna perlorodka
má tu svoje ale...

Nie v každej sa malé zrnko
ľahko uchytí.
V prázdnych dlaniach korýtkových,
ak nezrodil sa život nový,
je len smútok
v čiernej skrinke
často ukrytý.

Lastúry sú mocné dlane,
na nemožné odhodlané,
veria, že sa zázrak stane...

Uveríte aj vy sami,
keď sa dozviete,
že z korýtka umné sily
jedného dňa vybrúsili
malý gombík z perlete.

Drobný, krehký,
nenápadný,
nikto si ho nevšimne.
Z hladkej tváre perleťovej,
všetko pre neho je nové,
dívajú sa na vás oči
nevinné.

Nadšený si predsavzal,
že svet ho bude ľúbiť,
ešte kým sa díval naň
v galantérke z tuby.

Žmurkal gombík očarený,
na SVETrík sa tešil.
Netušil, že očká obe
bude treba prešiť.

So svetríkom bude navždy
putom viazaný.
Nepohne sa gombík malý
ďalej bez mamy.

Gombík je už prišitý.
Akoby mal okuliare.
Cez niť ťažko uvidíš
vyplašené očká malé.

Vníma iba dotyky
prstov na hlave,
keď ju musí prevliekať si
cez čosi deravé.

Občas oňho pritlačia,
čo v náručí nesú.
Občas ním aj pokrútia,
vzápätí tu nie sú.

Občas buchne o nábytok,
keď chce niečo dosiahnuť.
Občas ho aj od dierky,
najmä v noci, odtiahnu.

Tak si žije malý gombík,
potichu a bez rečí.
Kým má svetrík, svoju dierku,
cíti, že je v bezpečí.

Svetríky však odrastajú,
svet sa krúti, móda mení.
Všetko patrí suchým zipsom,
gombík nikto neocení...

Bez dotykov vyschla nádej.
Srieň mu sadla na viečko.
Z chladu prasklo jedno ráno
perleťové srdiečko.