Balada o pani učiteľke – Zuzana Martišková

Balada o pani učiteľke – Zuzana Martišková

Na zimu odkladá
už iba šály.
Pár hrstí spomienok
zavára
pod vrchnáky viečok.
A deň sa kráti
a čas sa jej máli.

Cestičky vrások
na novú púť sa dali.
Aj dnes sa len
v duchu pýta:
Prečo?...
...je všetko sivé
namiesto leta babieho.

Sľúbili jej ho,
keď včera odchádzala.
S kyticou kvetov,
dojatá,
dívala sa na nebo
a cítila sa po rokoch
tak nepotrebná, malá...

Kým pred školou
opustená stála
a v srdci jej rástla diera.

September začal sa len včera.

Bránička nevrzne.
Len s tichom samoty
po prázdnom dome
bude sa ponevierať.

Namiesto albumu
má starý šlabikár.
Ktosi ho vtedy
zabudol v lavici,
keď prišlo leto.
Rožky má skrčené,
na stránkach fľakov pár.
A pre ňu
býval celým jej svetom...

Boli ich desiatky.
Hltali písmenká.
Vždy jedno po druhom,
kým prišla prvá veta.
MAMA MÁ EMU
A EMA MAMU.
A ona slzu v oku,
ktorá sa roztrblieta,

keď sa tam vidí
v triede pred tabuľou...
...a je zas mladou,
nadšenou a čulou.
A netrasú sa jej ruky
ani hlas.

Keby to mohla vrátiť zas.

Kto jej dá aspoň jednu
jedinú do rozvrhu
leta babieho
nadčasovú hodinu?

Hmla zvonka spomaľuje čas.
Pri miešaní kávy
v pene sa točia
písmenká aj vety.

Dva tenké krajce
ešte si k nej spraví,
a maslom skúsi vymazať,
čo bolo predtým.

Farebné aktovky
letia si ulicou,
splašené včielky
vypustené z úľa.
A vždy,
keď zazvoní,
počuje to až sem.
A slza ľútosti
z oka sa vykotúľa...

...staručkej pani učiteľke v okne.
OKNO MÁ JU
A ONA OKNO.
A v okne tvár,
čo mokne...