Krištofova kniha – Ľudmila Podjavorinská

Krištofova kniha – Ľudmila Podjavorinská

Bola jedna žena mladá,
čo si muža mala rada
a muž zasa rád mal ju,
bielu svoju ľaliu;
žili šťastne — on i tá
ruža láskou rozvitá.

Len tu zrazu — beda! Beda!
Vysloviť sa žiaľ ten nedá:
Čo sa stalo, čo sa nie,
on len zrazu postonie,
bledne, chradne osinetý
a jej umrie na deň tretí.

Kým kňaz žehná vo dvore,
ona zmdlieva v komore…

Pri kozúbku večer sedá
vdova smutná, vdova bledá…
Zarmútený celý svet,
že ho niet — ach, že ho niet!
Nemá stania, nemá spania
od mrkania do svitania.

„Čo len chvíľku zvečera
keby prišiel za šera,
keby prišiel, ako žil
a mňa, smutnú, potešil!“

„Choď ty, moja, do fary,
azda sa ti podarí:
popros kňaza v peknom slovu
o tú knihu Krištofovu —
svätosť s kliatbou v nej sa snujú,
z nej sa mŕtvi vyčitujú.
Choď len smelo do fary —
azda sa ti podarí!“

Sám kňaz mladý, v tvári bledý,
perom píše, v knihách sedí,
osamelý v svojom kútku.
Mladá vdova, krásna v smútku,
krásna, vábna, v peknom slovu
prosí knihu Krištofovu:

„Nemám stania, nemám spania
od mrkania do svitania —
čo len v chvíľku za šera
keby prišiel zvečera,
keby prišiel, ako žil
a mňa, smutnú, potešil…“

Vypočul jej súženie,
bledne a sa červenie:
„Nemôžem ja, márne stihy:
Krištofovej dať ti knihy,
prísahu som zložil svätú,
nedať knihu sväto-kliatu…
Ale ak ma bozkáš, hľaď,
mohol bych ju — požičať…“

Keď ho ona poľúbila,
hlávka sa jej zatočila.
„Nič to, milá, nič ti je —
veď to láska prikryje!“

Druhý raz ho poľúbila
a sa ružou zapálila.
„Nič to, milá, nič ti je —
láska mnoho prikryje!

Ak ti clivo večer v šere,
nezatváraj, milá, dvere.
(Nič to, moja, nič ti je,
láska všetko prikryje!)“
*
Knihu vzala, nemeškala,
v zmätku, v letku späť sa brala.
Nezaprela večer v šere
ani vrátka, ani dvere —
a kým líčko v plápole,
sedí, sedí pri stole.

Sedí, čaká… Čaká skrátka,
kedy vrznú dvere, vrátka,
myslí, myslí… naveľa
na mŕtveho manžela!
Zamyslená nechtiac, milá,
zrazu knihu otvorila!

A jak knihu otvorí,
tresnú brány závory!
Cup-cup — dup-dup! po podstene
k obloku sa ktosi ženie,
od obloka do dverí — —
Kto nevidel — neverí:
celý tlejúc popolom,
umrlec už za stolom!

Umrlec, jaj! z ríše duchov!
Hlavu zviera pod pazuchou,
oči lebky otvorom
strašným hľadia pozorom.
A hneď ku nej prisedá
a sa prísne vyzvedá:

„Kde si vzala knihu — hu?“
„Kúpila som na trhu…“
„Čo si za ňu dala vcelky?“
„Šošovičky do pol mierky…“
„A na koho myslíš z zvyku?“
„Na kohútka na pántiku…“

Tu on — verí-neverí? —
len sa hrozne zaškerí,
rukou siahne, po nej čiahne,
zhíkne — bzikne —
kohút skríkne —
kniha stolom poskočí —
plam jej šibne do očí — —

Čosi vzdychlo… vzdychlo… stíchlo…
*
Po nečase u stolu
ženskú našli mŕtvolu.

Z knihy Preťatý život cez poly, Tatran 1970