Tmy sa nemusíš báť – Katarína Kerekesová, Katarína Moláková (Timravina studnička)

Tmy sa nemusíš báť – Katarína Kerekesová, Katarína Moláková (Timravina studnička)

Text na súťaž v umeleckom prednese Timravina studnička

V mojom meste sú všelijaké domy. Tehlové, kamenné, betónové. Niektoré sú hladké, iné majú zasa hrboľaté steny. Sú vysoké. Viem to, pretože vtáčiky, čo čvirikajú na strechách, počujem dosť slabo.

Ulice v mojom meste sú tiež všakovaké no moja ulica je dlhá a rovná. Okrem áut po nej chodia aj električky. Vždy mi veselo zavolajú na pozdrav!

A aha: to sme my. Môj tatino a ja. Počujete? Klip – klop, klip – klop: moje topánočky veselo klopkajú na dlažbe z mačacích hláv a klipocú na obrubníkoch. Taninove veľké topánky upokojujúco šuchocú.

Môj tatino je celý veľký. Kráčame vedľa seba a tato vo svojej veľkej teplej dlani drží moju maličkú. Tak spolu chodíme po našom meste a našej ulici – môj tatino a ja – Mimi.

Tatino vraví, že som jeho slniečko. Ale ja som slniečko nikdy nevidela. Iba cítim, ako ma hreje. Ani svoje hračky nevidím. Kým ich nedržím v rukách, sú také nijaké, akoby priesvitné. Ale potom, keď sa ich dotknem prstami, ožijú. To ale nie je zázrak.

Viete ja som slepá. Svet vidím rukami a ušami, a trochu dokonca aj nosom a jazykom. Všetko, čo je okolo mňa.

CŔŔŔN električky a starý telefón, TUT – TÚUUT netrpezlivé autá, ŠŠŠ šumiace stromy v letnom vánku, ČVIRIK, PIPÍÍP vtáčiky, BZZZZ včielky a ÍK-ÍK CILILING tatino vracajúci sa z práce na vŕzgajúcom bicykli.

Najčastejšie som vo svojej izbičke. Mám v nej pekne upratané, aby som sa náhodou nezamotala do pohodených pančušiek alebo nebuchla hlavou do otvorených dverí. Aj hračky mám poriadne poukladané, každú na svojom mieste. Vždy presne viem, kde čo je.

Ale čo to počujem? ŠKRÍÍÍP nejaký ťažký nákladiak prudko zastavil pred naším vchodom! BUCH – BUCH – HRM – BUM – BÁC akoby sa vysypal všetok náklad.

Čo to vezú? A do nášho domu? Myslím, že nás čaká nové dobrodružstvo. Ale o tom bude už iný príbeh.

Z knihy Mimi a Líza