Digitálni domorodci – Zuzana Martišková

Digitálni domorodci – Zuzana Martišková

Kotvia lode v prístave
obmývané morom.
Vystúpiť?
Či nevystúpiť?
Hlavne, nohou ktorou?

Na ostrove pred nimi
zdá sa všetko naruby!
Námorníci váhajú
s opúšťaním paluby.

Bliká to tam, trasie sa,
farby rýchlo mení.
Reklamy sú s titulkami
aj v pôvodnom znení.

A do toho hudba.
Vietor ju k nim veje.
Nájsť pokojné miesto?
Celkom bez nádeje!

Domorodé kmene -
prapodivné tvory.
Oči im plávajú
ponorené v mori!

Scrolujú bláznivo.
občas niečo postnú.
Offline v nich vyvolá
reakciu zlostnú.

Palce sa im trasú.
Ich tvár? Celá svieti!
A včera vraj boli to
obyčajné deti...

Posádka sa bojí,
vážne ju to desí.
Ocitnúť sa vo svete,
kde si, aj keď nie si.

Lode si vŕzgajú,
kotvia tu blízko.
Zdvihnutý sťažeň – prst
kýva na prístavisko.

Plachty sa vzdúvajú
bezmocne zviazané,
každá z nich trasie sa,
že prázdna zostane.

Vlajková obria loď
zvedavých mám a otcov,
skúšajú objaviť
svet svojich stratených
digi domorodcov.

Márne na počiatku
boli vždy na pozore,
potomkov zlákalo
informačné more.

Diaľky ich volali
tajomné, bohaté,
farebné prístavy
ostrovov IKáTé.

Maják má svetielko,
na zeleno svieti.
Rybky sú lapené
do sociálnych sietí.

Ako ich vrátiť späť?
A dá sa to ešte?
Vyloviť zo sveta,
kde reálne vôbec
ale vôbec
vôbec NIE STE!