Vankúšik – Jana Barillová

Vankúšik – Jana Barillová

Ja som malý vankúšik,
nevyrovná sa mi nik.
Ušitý som celý z ľanu
a škvrny mi nepristanú,“

rozmýšľa dnes parádnik.
Keď však príde Dominik,
vankúšik má po nálade,
lebo vidí zmätok všade.

A dokonca, kde sa vzal,
na stole aj kečup stál.
Vystrašene vankúš čumí:
„Kečup ide ťažko umyť,“

myslel na to kratučko.
Keď Dominik papučkou
rozohnal sa vôkol seba,
čo nastane, na to nedbal.

Do kečupu narazil,
čím ho trochu urazil:
„Áu, to bolí,“ kečup vraví,
už sa z neho červeň valí

na sedačku, na vankúš,
za pár sekúnd spravil spúšť.
Červená je teraz všade.
A vankúš má po paráde.

„Ja som chudák vankúšik,
nevyperie ma už nik,“
roní slzy, smútkom zmiera,
ľanom sa chce poutierať.

Na druhý deň na šnúre
má myšlienky ponuré:
„Dnes som mokrý celý všade,
opäť mám ja po nálade“.

Na dvore na šnúre je,
slnko ho tak ohreje,
vietor mu ľan ovieva,
uspávanku zaspieva.

Po celý deň visel tam,
neodolal driemotám.
Keď sa prebral na posteli,
zaplavil ho pocit skvelý.

„Krásny som ja opäť , jééj,
po tej kúre očistnej.
A spokojne sa dnes smeje,
veď Dominik doma nie je.

Z knihy Čo si mačky rozprávali