Bojovníčka – Jana Barillová

Bojovníčka – Jana Barillová

Nastala jar. Slnko hreje
silnejšie, jak v zime.
Dúfa zrnko v chladnej zemi,
že ho tráva prijme

medzi seba do partie,
kde je semien hojne.
"Smiem sa s vami deliť o zem?"
vraví predôstojne.

Zašumí mu byľka zhora:
"Len sa smelo ťahaj
a medzi nás pevne
zarásť dlho nezaváhaj."

Zahniezdi sa chvíľku v pôde,
pukne šupka v stene
a už skúma jedným očkom,
kam vryje korene.

"Hurá, rastiem, idem k nebu,
kde ma slnko ťahá!"
no odrazu nestačí mu
ukrutná námaha,

hoc sa pučí, trápi, snaží...
Pred zrnkom je kameň!
"Pekne prosím, pusť ma ďalej,
milostivý pane."

Ten však o tom ani počuť
nechce. Veď je pánom.
Posmutnie na chvíľu zrnko,
lúči sa už s ránom,

kedy chcelo uzrieť svetlo
i nádheru sveta.
"Smiem ťa pozvať k sebe dolu?
To sa neodmieta!"

začuje hlas za chrbátom
uplakané semä,
keď sa čosi prudko vrylo
ku nemu do zeme

a zastalo vedľa stebla,
čo vrástlo pod skalu.
"Ťahaj že sa touto cestou",
dá mu radu malú

fešáčisko krtko Jožko.
"Myslíš?" vraví zrno
a plazí sa po cestičke
vpravo, vľavo, strmo,

až vylezie k svojmu cieľu.
Jeho púť sa končí.
Vystrie údy, napne listy,
rosu strasie z očí

a díva sa do ďaleka,
kam rozprestrie kvety.
Tak sa skončil príbeh dlhý
kvietka – margaréty.