Kuriatko a obláčik – Jozef Pavlovič

Kuriatko a obláčik – Jozef Pavlovič

Bol horúci letný deň. Slnko pripekalo, v hrdlách vysychalo. Pricupkalo kuriatko k miske na vodu a začalo úpenlivo prosiť: „Miska, misôčka, daj mi aspoň kvapku vody, aspoň jednu kvapôčku, také som smädné!“ „Rada by som ti, ale sama som smädná, lebo sa všetka voda do kvapky vyparila. Popros studňu!“

Zdvihlo kuriatko k studni hlávku a prosí za seba i za misku: „Studňa, studnička, daj nám vody, také sme smädné!“ „Rada by som vám, ale sama som smädná, lebo som upadnutá. Poproste zem!“ Sklonilo kuriatko k zemi hlávku a prosí za seba, za misku i za studňu: „Zem, zemička, daj nám vody, také sme smädné!“ „Rada by som vám, ale sama som smädná, hľaďte, aká som dopukaná. Poproste oblak!“

Zdvihlo kuriatko k oblohe hlávku a prosí za seba, za misku, za studňu i za celú zem: „Oblak, obláčik, daj nám vody, také sme smädné!“ „Dám, pravdaže dám, prečo by som nedal, veď som na to,“ povedal oblak a začal liať ani z krhly.

Napojil do vôle smädnú zem, zem naplnila až po samý vrch studňu, studňa naťahala vodu do misky. Kuriatko si nabralo kvapku vody do zobáčika, hlboko zaklonilo hlávku a zobáčik zdvihlo k oblohe. Tak to urobilo štyri razy za sebou. Poďakovalo sa oblaku za seba, za misku, za studňu i za celú zem. A odvtedy vždy, keď kuriatko pije vodu, dvíha zobáčik dohora, lebo už vie, odkiaľ voda na zem prichádza.