Mamina pozná vtáčiu reč – Tatjana Lehenová

Mamina pozná vtáčiu reč – Tatjana Lehenová (úryvok)

Oco mi čítal rozprávkovú knižku najrozprávkovitejšiu. To je taká o princoch a princeznách a dierach do podzemia, kde bývajú draci, a o poobývaných kočúroch, a ešte všeličom. Každú chvíľu tam niekto čaruje alebo si hľadá nevestu, alebo vymyslí niečo iné, aby mohol ísť do sveta.

Oco, keď mi o tom číta, strašne vzdychá.

Ale dnes ráno nevzdychal, lebo to nestihol.

Začal mi čítať o princovi, ktorý rozumel vtáčej reči; zjedol totiž nejakého zázračného hada.

Ten had bol pravdaže už mŕtvy a upečený.

Opýtala som sa oca, či by so mnou poobede nešiel na hady. Nechcel.

Ale mamina povedala:

– No, servus... – a ešte aj prevrátila oči. Potom veľmi rýchlo dodala: – Hady sú zbytočné. Ja rozumiem vtákom ako nič a žiadneho hada som nikdy nejedla.

Prekvapila ma. Lenže oco sa začal smiať ako šašo, a tak som si pomyslela: mamina si asi trochu vymýšľa... Budem ju musieť vyskúšať.

Vhodný čas na skúšku nastal krátko po obede, keď mamina ako zvyčajne navrhla.

– Mali by sme sa ísť nadýchať čerstvého vzduchu.

– Hurááá! Ide sa do lesa! – spustila som indiánsky pokrik a začala som okolo stola tancovať bojový tanec.

Išli sme. V lese bolo SKVELE; samé stromy a žiadne autá.

Na úzke chodníčky, po ktorých sme chodili, by sa totiž autá ani nezmestili.

Všade rástla tráva, ale pokojne sa po nej mohlo behať. Je to DOVOLENÉ!

Ocino ma zobral na koňa a... Ihi-hííí... rozpútal sa prvotriedny harmatanec. Oco erdžal, vyhadzoval zadkom, raz klusal, raz cválal a kričal: – Ihihííí, ihihííí... som divý kôň. Celkom divý kôň, ihihííí...

Snažil sa ma striasť, no v poslednej chvíli, vždy, keď som už-už padala, ma zachytil a vysadil nazad.

Ak chceš, prepíšem aj pokračovanie z ďalšej strany.

Nakoniec som sa už nevládala smiať a oco nevládal behať; načisto nás oboch unavil. Vrátili sme sa zadýchaní k mame, každý na svojich nohách. Mamina medzitým vyliezla na strom.

– Prečo? – čudovali sme sa s ocom pod stromom.

– A keby ste sa chceli hrať na vlkov alebo diviakov? Človek nikdy nevie. Istota je istota, – mienila mama, lenže potom nevedela zo stromu zliezť a oco ju dával dole skoro pol hodiny.

– To si celá ty, – funel. – Som utahaný ako kôň a teraz aby som bol zase Tarzan. Katastrofa!

Konečne bola mamina na zemi. Oprášovala si nohavice, zbierala nášho zosypaného Tarzana, a práve vtedy som si všimla, ako okolo nás všetko spieva, čviriká, čimčaruje, vypiskuje, pípa a tak ďalej.

– Mami, počuješ?

– Samozrejme. Nie som hluchá... A čo?

– Predsa vtáčiky. Rozprávajú sa...

– Uhm, máš pravdu, – súhlasila mamina a oco sa zamiešal:

– Tie majú rečí... skoro ako vy dve!

Ani táto uštipačná poznámka ma však nemohla odradiť.

– Čo hovoria, mamuli, rozumieš?

– Hovoria, aby si už prestala mlieť ústami, v lese má byť ticho, – opäť sa mi oco plietol do skúšky, ale mamina sa zvláštne usmiala.

– Musím sa poriadne započúvať. Pššt! – priložila si prst na ústa. – Chvíľku pôjdeme potichu, a potom ti budem rozprávať, dobre?!

A o chvíľu naozaj začala.

Úryvok z knihy Je Miška myška?