Kto ružu netrhal, nevie ako vonia

Kto ružu netrhal, nevie ako vonia

Kto ružu netrhal, nevie ako vonia.
Kto lásku nezažil, nie ako bolí.
Či už sa v rýchlosti pomaly stráca.
A či už svoju hlavu skloní.

Pred ostrým tŕňom, je veľké vládcom.
Pred láskou sa stráni.
Či už na obzor nedáva pozor,
či už sa lúkam bráni.

A v tejto obrovskej lucine fialovej,
srdce necháva v daždi.
Kde každým nociam i večerom
sa necháva kajať navždy.

Kým kvapky padajú,
umára ho vnútri.
Pokiaľ sa nevschopí,
tráva vyspeje v súcit.

Zarastie po okraj,
kde slobody niet.
Ani malým únikom,
pozviechať sa nevie.

Iba len čaká, bdie kým neodkvicne.
Za tých pár rokov, čo tráva dospela,
napokon zhrdzavie i vyuší steblá.

Zabudnúť sa v suchu nedá,
vody jest potreba.
Preto sa odváži prísť,
na tu novú lucnu cestu,
kde znova spoznáva svoje
kroky v skoršom suchu.

Keď však príde, vidí fialky.
Až ho ťahá dopredu.
Sadne si a znovu vidí, tu krásu fialovú.

Na tejto skorej lúke,
kde ako deti sa hrávali,
vidí už len samé sucho,
veľmi ho to zachváti.

Preto len ľahne,
hľadím niekam do neznáma.
Kde predtým boli šťastní,
nuž a teraz len smútok ostáva.

A preto kto netrhal rúže,
nevie ako bolia,
kto nezažil lásku, nevie, ako vonia.