Katarína Červenáková – Rozprávka o starej mame (Próza na HK)

Katarína Červenáková – Rozprávka o starej mame (Próza na HK)

Volám sa Františka. Je to hlúpe meno, preto mám radšej, keď ma volajú Fraňa. Som obyčajné nezodpovedné decko, ak chcem ostať vonku do desiatej. Dospelou sa stávam, keď musím na Veľkú noc umývať okná. Nie som ani bifľoška, ktorá sa do školy učí celú sobotu, aby si v nedeľu mohla iba zopakovať, ani flákačka, ktorá si zemepis neprečíta ani pred testom. Som jednoducho normálne dievča, ktoré si hľadá v živote svoje miesto a lásku až po hrob...

Toto je príbeh rýdzo slovenský a hlavnú úlohu v ňom hrá moja stará mama.
Stará mama je už pár rokov na dôchodku. Nie je síce mladica, ale fešanda- to hej. Dlhé havranie vlasy jej po šesťdesiatke trochu poredli, ale sivý vlas by ste medzi nimi hľadali márne. So zdravím je to už horšie. Kráča už iba s pomocou paličky a potrebuje protézu. Rada číta romány z čias, keď muži boli džentlmeni a ženy bolo treba zachraňovať. Jej najnovšou záľubou a najkrajším zabíjaním času sú hypermarkety. Odkedy tristo metrov od jej domčeka jeden postavili, často sa vydáva na lov.

Raz vo štvrtok som sprevádzala starú mamu do klubu dôchodcov. V tejto dokonale pokojnej atmosfére sa dokážem výborne sústrediť na učenie. Rada sa zabávam na ujovi Bobkovi, miestnom plejbojovi, ktorý sa márne pokúša zakryť plešinu svojimi tromi vlasmi. Oblbuje miestne vdovy-krásavice. Teší ma, že medzi jeho favoritky patrí aj moja starká.

V onen spomínaný štvrtok všetko prebiehalo ako obyčajne. Robila som si plány na víkend, polovica dôchodcov driemala alebo zízala von oknom , tretina „mastila“ žolíka. Zvyšok sa hádal. Predmetom ich hádky mohlo byť: po prvé, kto má vážnejšie choroby, po druhé, kto by sa mal stať novým predsedom ich klubu, po tretie, či ich telenovelová hrdinka má svojej láske odpustiť, alebo nie.
V jednej chvíli ako na povel začali všetci vstávať.

„Je čas na rozprávku!“ spiklenecky predniesla pani Jendruščáková.
Partia sa rozosmiala a už siahali po kabátoch. V dôchodcovskom slangu to znamenalo, že o chvíľu začínajú telenovely. Chytila som starú mamu a vtom sa prirútila pani Kicová.
„Pani Horáková, pani Horáková! Neuveríte, čo sa stalo! Práve som hovorila s pani Rišákovou. Jej dcéra, ktorá pracuje v Tescu, vravela, že hovädzie predné zlacnelo na polovicu.“

V očiach starej mamy sa zapálili ohníčky. Priam bolo vidno, ako jej pracujú mozgové závity. Preratúvala, koľko zaberie cesta do hypremarketu, nákup, beh domov, vyzlečenie kabáta, vyzutie topánok a zapnutie telky.... V jej vnútri sa rozpútala víchrica. Bola uväznená medzi dvomi mlynskými kameňmi. Povinnosťou vnučky bolo podať jej prvú pomoc.
„Ak chceš, stará mama, zavolám otcovi, nech ti nahrá začiatok.“ Starkej padli zo srdca obidva kamene a viditeľne omladla o 20 rokov.
„To je nápad! Ale zavolám mu ja!“

Vytiahla svoju tehlu, kvôli ktorej musela nosiť velikánsku kabelu. S pôžitkom sa poobzerala dookola, skúmajúc závistlivé pohľady dôchodkýň, ktoré ešte postávali v klube. Netuším, načo je starej mame mobil, keďže ho použije asi trikrát do roka a žiadna z jej kamošiek ho zatiaľ nemá.

Takže stará mama zavolala:
„AHOJ FRANTIŠEK( po ňom to blbé meno!) MOHOL BY SI MI NAHRAŤ TELENOVELU? S FRANTIŠKOU EŠTE SKOČÍME NA NÁKUP! ĎAKUJEM!“
Sila jej hlasu ma pribila k zemi.
„Tak teda poďme, Františka! Dovidenia!“

Čiperne sme kráčali prázdnou uličkou, až kým sme neprišli na miesto činu. Starká mi zverila vozík a ona pobehovala nadšená hore-dolu. Najprv si do vozíka hodila sóju a minerálku bez bubliniek, aby žila zdravo. Potom uvidela zlacnenú slaninku a neodolala. Zhrozila sa, keď videla cenu ryže, ktorá bola
zo dňa na deň drahšia. Rukami zalamovala nad semiačkami, hundrajúc, že ich v sáčku býva už len zo päť a ujmú sa približne dva. Kde sú staré dobré časy, keď jogurt stál korunu desať. Teraz zaň stará mama musí dať 40 centov, keďže jogurty nakupuje zásadne zlacnené, deň pred koncom záruky. Horšie je, že v chladničke jej stoja ešte týždeň a potom ich vyhodí.

Náhle sa pred nami zjavil zástup ľudí. Kým ja som naštartovala vozík, stará mama určite zlomila rekord v behu o paličke. Obidve sme sa zhostili svojich úloh. Ja som hrala úlohu dokonale zmäteného dievčatka, ktoré je zhrozené tlačenicou okolo. Stará mama sa tvárila, že jej je nevoľno. Takto sa priestor okolo nás vyprázdňoval, až nakoniec.....
Posledné 4 kusy mäsa patrili nám. Víťazoslávne sme sa uberali k pokladniam, sem-tam stará mama čosi prihodila do vozíka. Na tvári úsmev, v duši pokoj. Náš výlet sa však ešte neskončil. Prichádza strašidelná pasáž.
„Pani Horáková!“ ozval sa za nami známy hlas.

Obzreli sme sa a zbadali sme pani Kicovú. Vozík mala plný hovädziny a ostošesť mávala rukami. Rozbehla sa k nám, ale pri prudkom pohybe sa jej z pleca zošmykla kabelka. Kým sa spamätala, prirútil sa vysoký tmavovlasý muž, uchmatol kabelku a z celej sily sa rozbehol. Urobil však zásadnú chybu, rozhodol sa prebehnúť okolo starkej. Keď bol už len pár decimetrov od nás, stará mama vystrčila svoju paličku , muž do nej narazil žalúdkom, nadvihlo ho a hodilo horeznačky na podlahu. Pokúšal sa zdvihnúť, ale opäť nerátal so starou mamou. Tá vystrčila paličku a elegantným gestom ho štuchla do rebier. Muž zastonal a znovu dopadol na dlážku. Výhražne na neho pozrela, pripravená znovu udrieť. Svoju útlu nohu triumfálne položila na jeho hruď. Chlapík pochopil, že je porazený, šokovane hľadel na starú dámu, ktorá mu uštedrila výprask.

Pribehla ochranka. Starká tak trochu neochotne skladala svoju nohu. Stála som ako prikovaná, neschopná preriecť slova. Zlodej sa nevzpieral. Snažil sa čo najskôr dostať z dosahu superženy.