U vodníkov na potoku – J. Kořán (HK - poézia)

U vodníkov na potoku – J. Kořán (HK - poézia)

Chceš si dať šiť podľa módy

nohavice, kabát, čiapku

do pohody, nepohody?

Navštív dielňu majstra Žabku!

Je to seriózny podnik!

Hoci ho aj vedie vodník,

nemusíš sa obávať!

Pod pokrievku nestrčí ťa –

do ruky len meter chytá,

berie mieru na kabát.

Šijací stroj len tak spieva,

majster Žabka spieva tiež.

Na peci sa dedo hnevá:

„Takto nikde nezájdeš!

Čo sa vari preto množil

náš vodnícky starý rod,

aby som sa tohto dožil?

Čo to máš len za život?

Krajčírom sa stal môj syn!

Vysedáva za mašinou!

Na toto nám treba synov?

Ani žiť už nemusím!“

„Otec, tiež si nebol iný!“

„Čože nebol? Vari ja?

Ja som v čase mládenčiny

plával, chlapče, cez moria!

Potápal som v morskej vode

lodičky aj veľké lode,

bol som postrach pirátov!

Môj pán mi dal za odmenu

metál, čo mal veľkú cenu!

Zlatý! Štrnásť karátov!“

Počúva to vnúčik Ivan,

uznáva reč dedovu.

„Opustím svoj rodný diván

pre tú slávu rodovú!

Kto má takéhoto deda,

za pecou žiť nemusí,

tomu duch a telo nedá,

aby nešiel na skusy.

Opustím rybníky horské

a pozriem sa na dná morské.

Až keď dobre spoznám svet,

navrátiť sa môžem späť!“

Pozrime sa na junáka,

nevedie to planú reč!

„Zbohom sa maj, rodná mláka!“

A ráno bol Ivan preč.

Cez jarčeky, riavy zašiel

až do stredu veľkej rieky.

Cestou si aj koňa našiel:

„Plávaj, kapor, opreteky!

Plávaj, kapor, koník môj –

chcem vzrušenie, lásku, boj

stretnúť na životnej dráhe!“

O dva týždne boli v Prahe.

A tu náhle na tej ceste

krik mu zaznie v ústrety:

„Vitaj, Ivan, v hlavnom meste!

U mňa dobre bude ti!

Som tvoj strýko! Tak si prišiel

trochu si to obzireť k nám?

Tvoj otec mi práve píše –

tu je jeho telegram:

VEZMI CHLAPCA DO UCENIA!

Zoberiem ťa bez mučenia.

Bude otec rád, i mater –

budeš vzorný inštalatér.

Čo zarobíš, to si ulož!

Som tvor strýko, vodník Rúroš!“

Nehnevaj sa, milý strýko –

neušiel som od rybníkov,

aby som tu kdesi v Prahe

voľakomu menil rúrku.

Pokračujem v svojej dráhe –

mierim totiž do Hamburgu!“

Vraví strýko: „Obdiv skrývam,

keď sa tak na teba dívam!“

Nechcem tvoje srdce raniť,

nebudem ti v ceste brániť –

šťastnú cestu, milý Ivan!“

Už je v mori, milé deti!

Ale beda – ešte sa v ňom

nezohrial, v tom mori slávnom,

a už je aj v dákej sieti!

Z mora na palubu tuho

námorníci ťahajú ho

a počuje hlasy zhora:

„Čože je to za potvora,

vytiahnutá práve z mora?

Azda nymfa voľaktorá?

Nie je podľa nášho vkusu. 

Predáme ju do cirkusu!

Ráčte vstúpiť, páni, dámy,

uvidíte nevídaný

zázrak, hodný pozoru –

pravú morskú potvoru!“

Tak hovorí do tlampača

cirkusový riaditeľ.

Okolo sa ľudia tlačia,

každý by rád uvidel.

Čo hovorí Ivan tomu

úspešnému podniku?

„Načo som len ušiel z domu?

Lepšie bolo v rybníku!“

Strieda cirkus mestá rôzne,

po svete sa uberá –

až napokon jeho vozne

aj do Prahy zamieria.

„Spas ma, Praha, mesto veží!“

Ivan v klietke rumádzga.

Zachrániť ho spoza mreží

strýko Rúroš prichádza.

Kadiaľ do cirkusu vstúpil?

Nuž kadiaľže – cez kanál!

Na mrežiach si pílku stupil –

no Ivana nesklamal.

„Vidíš, Ivan? Inštalatér

voľačo je hoden tiež!

Pozdravuj si otca, mater –

a teraz už domov bež!“

Poďakuje Ivan pekne –

až strýkovi srdce mäkne.

A čo robí Ivan potom?

Domov ide autostopom.

Čo sa to tam v diaľke hrbí?

Nad rybníkom staré vŕby!

Už je doma milý Ivan,

už si líha na svoj diván.

Šijací stroj otca spieva,

na peci sa dedo hnevá:

„Krajčírom sa stal môj syn?

Ani žiť už nemusím!“

Preklad: Oľga Feldeková

Vydalo: Panorama 1981 (Praha)