Gringo – B. Filan (HK - próza na prednes)

Gringo – B. Filan (HK - próza na prednes)

Gringo sa narodil v prízemnom domčeku na Poľnej ulici. Bol o päť rokov starší, to je obrovský vekový rozdiel. Keď vy máte päť a niekto desať, vy desať a on pätnásť, vy trinásť a on osemnásť, to je rozdiel ako medzi žubrienkou a skokanom zeleným alebo medzi jazvečíkom a vlčiakom. Gringo bol dokonalý. Bol pre nás malý boh. Bezhranične sme ho obdivovali, uznávali, rešpektovali. Gringo bol náš učiteľ, určoval pravidlá a bol najvyšší sudca akýchkoľvek sporov. Gringovi rovesníci boli úplní mimozemšťania. Do pivnice pod Gringovým domom chodili cvičiť.

Medzi nimi aj Juraj Vyšný. Ak neviete, kto to bol, tak vám to nevysvetlím? Predstavte si, že do kočikárne vášho paneláku chodí posilňovať Arnold Schwarzenegger. No Juraj Vyšný bol viac, lebo Schwarzeneggerov je plno, ale Vyšný bol jeden v celom vesmíre. Vyšný – pyšný. Ani pohľadom o nás nezavadil. Veď ani nemal prečo. Ten chalan bol idol všetkých chalanov v Bratislave. Čo v Bratislave, na Slovensku. A my sme boli presvedčení, že aj na celom svete. Keď sa povie kulturista, vidím Juraja Vyšného. A ja som kotúľal po zemi činku, s ktorou cvičil! Istotne by som nebol tú činku udvihol, ani keby sme to skúsili dvaja. Gringo by nám to ani nedovolil, aby nám nespadla a nerozbila sa.

Slávna činka bola betónová, otlčená, natretá nazeleno. Cez dva veľké ťažké betónové valce bola prestrčená obyčajná oceľová trúbka. Pre nás predstavovala to najkrajšie kulturistické náradie. V kútiku duše sme snívali, že raz si takú krásavicu odlejme sami a budeme s ňou cvičiť. Túžili sme mať postavu ako Juraj Vyšný. Od Gringa som mal na tenkom papieri vyblednutú kópiu napísaných cvikov s kresbami. A v prílohe kulturistický jedálny lístok. Nemusím ani privrieť oči a mám ho pred sebou. Každý cvik, každé jedlo. Mojej kulturistickej kariére neprekážalo nič. Okrem mňa.

Možnože som nešťastne začal. Môj otec mal o kulturizme nedostatočné a skreslené informácie. Je pravda, že každé ráno si zacvičil, spravil pár klikov, pár drepov. Od nášho deda, cvičenca Sokola, mal jasnú predstavu o cvičeniach. „Každý mladý človek si má začať vytvárať muskulatúru naťahovaním strún!“ A hneď mi aj jedny struny na cvičenie kúpil. Vyzerali ako zo zlatého veku zápasenia. Tých päť oceľových strún s drevenými rúčkami si vyžaduje hranatého územčistého chlapa v zápasníckom komplete s vykrútenými navoskovanými fúzmi. Bolo to také kruté, ako keby ste snívali o gitare a vaši by vám kúpili ťahaciu harmoniku. Oceľové struny na cvičenie nemali čaro a švih. Každý chalan túžil byť svalnatý chlap s bicepsom napnutým činkou v hrsti. To bol sen! Naťahovať struny bola úbohosť. Nevraviac o tom, že som ich nenatiahol ani o milimeter. Ani päť strún, ani štyri, ani tri. Dve trošku a jednu tak veľmi, že sa mi vyšmykla z hrsti a zahryzla sa mi do kože ako jedovatá vretenica. Zostala mi po nej na prepadnutom hrudníčku potupná podlhovastá modrina. V škole na telocviku celému okoliu vykričala, že som cvičil s jednou strunou a ani to som nezvládol.

Keď som si konečne u našich vytrucoval činky, trošku som to s nimi skúšal. Majú nevýhodu. Sú strašne ťažké. Gringo povedal, že musím v sebe vypestovať odolnosť proti bolesti a cvičiť tak dlho, kým mi celé dlane nestvrdnú mozoľmi. Už iba to by mi chýbalo, mať na celých rukách mozole. Zistil som, že nemám v sebe potrebnú motiváciu. Premárnil som prvé nadšenie k posilňovaniu a od kulturistu by ste ma rozoznali hravo.

Raba Suli Bratislava III

Slovart 2011

ISBN 978-80-556-0475-6