Tanec pre Luciu Frey – D. Ferková (HK - próza na prednes)

Tanec pre Luciu Frey – D. Ferková (HK - próza na prednes)

Nádych. Výdych. Tlkot srdca. Kvapka stekajúca po čele.

Opäť nádych. Opäť výdych. Zrýchlený pulz. Všade je šero, no zreničky sa už pomaly prispôsobujú.

Nádych. Výdych. Spoza čierneho závesu sa vynorí mrak umelo vytvoreného dymu a šíri sa na javisko. Napriek nemu však pravidelne prijímaš kyslík.

Nádych. Výdych.

„Hlavne dýchaj! Zhlboka! Uvoľni sa a dýchaj!“ hovoríš si len tak pre seba.

Vtom si uvedomíš, že tam nie si sama. Čaká na teba mnoho ľudí. Spoliehajú sa na tvor výkon. A sú nedočkaví. Vábia ťa k sebe potleskom. Nadychuješ sa opatrne a vydychuješ prudko.

To všetko sa deje v priebehu niekoľkých stotín sekundy. Prítomný okamih vnímaš až priveľmi ostražito. Utieraš si vlhké čelo, naposledy uvoľňuješ namáhané kĺby. Masíruješ si stuhnuté pravé stehno. Rukami tak vytváraš príjemné teplo, ktoré sa rozlieva po celej nohe, a ty začínaš konečne pociťovať úľavu. Divadelné dosky dýchajú a pulzujú, žijú. Javisko čaká len na teba.

Po chrbte ti prejde mráz. Je tajuplný a hrôzostrašný, no zároveň plný nádeje a očakávania. Pomaly sa rozlieza celým tvojím bytím. Stres ti rozožiera všetko svalstvo a mozog kŕmi nezmyslami o neúspechu. Hlúposti. Sú to len hlúposti, ktoré môžu tvoj výkon zničiť a stiahnuť ťa ku dnu! A ty predsa na také hlúposti neveríš. Stojíš pevne nohami na drevených doskách. V duchu sa usmeješ. Si predsa statočná a silná. Odmietaš cúvnuť teraz pred cieľom. Ty nie si len taká obyčajná tanečnica! Ty si Lucille. Krehká a zároveň odvážna.

Odrazu počuješ svoje meno zo zaprášeného reproduktora. „Ako ďalšia sa vám predvedie uznávaná viacnásobná majsterka Európy v kategórii súčasný tanec. Lucille Frey!“ Stotinu sekundy nato sa ozve burácajúci potlesk. Nohy ťa vedú na javisko, prekvapivo sa na tvojej chôdzi neodzrkadľuje tréma. Kráčaš ladne a sebavedomo. Už si tam a sleduješ dychtivé pohľady divákov. Svietia na teba reflektory. Topíš sa. Cítiš teplo. Dusivú vlhkosť a paru. Stúpa, koluje a pulzuje v priestore. Stojíš na určenom mieste v strede javiska a privieraš oči. Pot. Steká ti po celom tele. I v ňom sa topíš. Vlastne sa úplne strácaš. Chcela by si sa vzdať, no cítiš, že nič iné nie je v tejto chvíli správnejšie, ako počúvať vlastné srdce a vydržať, zotrvať na javisku. Zvládneš to! Dokážeš to!

Odrazu začuješ úvodné tóny svojej piesne. Mozog ti prestane pracovať. Je to zvláštny skrat, ktorý sa dostaví zakaždým, keď sa chystáš oddať rytmu. Strach a tréma miznú. Si len ty a prítomnosť okamihu. Ladnosť. Krása. Hudba. Tanec. Každá bunka tvojho tela je napätá. Akoby si bola nabitá elektrickým prúdom. Prudký pohyb zápästím, pocítiš jemnú pichľavú bolesť, pri tanci ju však cítiš často. Pripomína ti, že sa hýbeš, že žiješ. Otočky, en dedans, en dehors port des bras, skoky, demi plié, glissade, grand allegro... ladné kroky. To je scénický tanec. To je tvoj život. Už nevnímaš ľudí, svetlá, rušivé vnemy. Si len ty a tvoje emócie vyjadrené pohybmi. Je to ako neustále balansovanie medzi krásou, dokonalosťou, eleganciou, dravosťou, nežnosťou, vznešenosťou a nespútanosťou. Už sa nemusíš sústreďovať na dýchanie. Dýcha za teba hudba.

Zakončuješ vystúpenie. Očakávaš zvonivý gong. Päsťou udrieš do zeme a nohami sa odpichneš od drevených dosiek. Hodnú chvíľu celé telo udržiavaš len silou päste zabodnutej do divadelných parkiet. Začuješ burácajúci potlesk. V duchu sa usmeješ. Ešte chvíľu zotrváš v póze a potom sa narovnáš a postavíš pevne na nohy. Tváriš sa šťastne. Oči ti blčia.

Zadívaš sa hore. Pozeráš tam vždy, keď hľadáš oporu. Vnímaš žiaru reflektorov. Teplo a svetlo. Tentoraz žltooranžové. Oslepuje ťa, no je známe. Áno, cítiš, že ťa napĺňa hrdosťou a láskou. K sebe samej. K tancu. K javisku. V tejto chvíli vieš, že javisko je jediným miestom, kam neodmysliteľne patríš. Dnes sa tvoj sen stal skutočnosťou.

Z knihy: Tanec pre Luciu Frey

Vydavateľstvo: Slovart (2015)