Prekážkar v džínsach – P. Holka (HK – próza na prednes)

Prekážkar v džínsach – P. Holka (HK próza na prednes)

Tréningy a tréningy. Nič iné nepoznám! V sezóne ešte aj preteky. Fakt je, že som chcel byť dobrý. Vlani som si vybojoval majstra kraja, bol som tretí na Slovensku, ale úplne som zhorel na republike. To bola hanba! Zhorkne mi v ústach, keď si na to spomeniem.

Dnes ráno som bol ako zbité psisko. Zdalo sa mi, že som celú noc nespal. Mal som v hlave poriadny guláš. Fakticky som bol polomŕtvy, no keď som prišiel na štadión, cítil som sa dobre. V tom je najväčšia zrada: keď sa našinec cíti najlepšie, akurát vtedy niečo vybuchne.

Čakal ma skok do diaľky. V dorasteneckej lige som zakaždým skákal a zbieral body pre družstvo. Skáčeme spolu s Petrom. V diaľke ho zakaždým natriem aspoň o šesťdesiat čísel, ale dnes za mnou zaostával iba o dákych dvadsať centimetrov. Nešlo mi to do hlavy, lebo som skákal na hranici svojho osobáka. Tréner s Hrbčekom rozhodovali diaľku.

Po troch pokusoch sme ostali na finálové skoky ôsmi. Peter na štvrtom, ja na treťom a Ivan z Martina bezpečne viedol. Peter ma pri štvrtom pokuse požiadal, aby som mu omrkol odraz. „Stále mám dojem, že sa neodrážam z dosky,“ hovoril mi. „Však si si skočil osobák!“ presviedčam ho. Postával som teda pri pieskovej jame a čakal na jeho skok. Peter sa mýlil, chytil dosku naplno. Po doskoku sa otriasol od piesku a skláňal sa nad odrazovou doskou, kde Hrbček meral dĺžku jeho skoku.

Márnosť, myslel som, že sa prepadnem rovno pod zem! Tréner potiahol v pieskovisku začiatok pásma o dobrých tridsať čísel... „Tréner, čo to má znamenať?!“ zrúkol som. Zatváril sa akoby nič, akoby o ničom nevedel. „Pozeral som sa ti na prsty!“ „No a čo?!“ osopil sa na mňa. „To aj mne takto naťahuješ skoky?“ opýtal som sa. „Ani nie,“ odvetil a vystrúhal dobrácku grimasu. Čakal som, že ma trafí šľak. Myslel som, že sa tam zvalím do trávy a viac ma nikto nepostaví na nohy, myslel som, že sa naňho vrhnem a vyškriabem mu tie falošné oči, zovriem mu hrdlo, až ozelenie a vypustí dušu.

„Ale to je svinstvo!“ vybuchol som. „No, no,“ tíšil ma ako malé decko. „Všade sa to tak robí... svojim borcom domáci rozhodcovia kvapku prihodia, aby dosiahli lepšie umiestnenie. „To nemyslíš vážne! Tréner, to hovoríš iba tak...“ „Marek,“ prerušil ma, „choď sa sústrediť, máš ešte dva pokusy. Potom sa o všetkom v pokoji porozprávame.“

Hanbil som sa. Strašne som sa hanbil a zároveň mnou lomcovala zúrivosť. Vyzul som si tretry a natiahol si tepláky. Tieto preteky nedokončím! Ako aj? Išiel som za Petrom. „Tréner s Hrbčekom nám naťahujú pokusy,“ oznámil som mu. „Aký som mal odraz?“ opýtal sa. „Človeče, pridávajú nám!“ „No a čo?“ „Nehovor mi, že si o tom vedel...“ Peter pokrčil plecami. „Normálne si si nechal odo mňa zablahoželať k osobáku, ktorý si vlastne neskočil... nezdá sa ti, že si aj ty sviňa?“ „Čo ti šibe? Alebo si naozaj taký naivný?“

Nahádzal som si veci do vaku a zamieril som preč z diaľkarskeho sektora. Ešte som začul, ako ma volajú na piaty pokus. Kašlem naň. Na piaty aj na šiesty, kašlem aj na štafetu, ktorú som mal poobede rozbiehať. Kašlem na všetko.

Keď som prišiel prvý raz na štadión, ujal sa ma tréner a ja som sa na neho pozeral ako na malého boha. „Vieš, Marek, tréner a pretekár sú vlastne jedno telo,“ vysvetľoval mi, „musíš mi dôverovať.“ Márnosť, aký som bol hlupák. Hnusím sa sám sebe, lebo som mu na tie sladké slová skočil. Do tejto školy som prišiel za atletikou. Za ničím iným. Teraz viem, že aj v nej, v mojej kráľovnej, je plno svinstva. Naozaj je celý svet taký zaprasený?

Vydalo: Mladé letá (1990)

Z knihy: Prekážkar v džínsach