Poď von – Hoši Š. (HK - próza na prednes)

Poď von – Hoši Š. (HK - próza na prednes)

Tajfún sa stratil tak, ako sa prihnal a obloha bola zasa nádherne modrá. V dedine spôsobil len drobné škody. Zosuv pôdy zmietol malú kaplnku na úpätí hôr.

Dedinčania sa o tom dozvedeli na druhý deň ráno. V zemi bola diera asi s metrovým priemerom. Nazreli do nej, no bola v nej taká tma, že nevideli nič. Zdalo sa, že je hlboká, akoby viedla až do stredu zeme.

 „Hej, poď von!“ zakričal do nej jeden z mládencov, no nezačuli ani ozvenu. Zdvihol kamienok a chcel ho hodiť do diery. Ktosi zo starších ho napomenul:

„Nerob to, vypomstí sa ti to!“

Lenže mládenec ho z celej sily hodil. A zasa nijaký zvuk, akoby diera nemala dno. Dedinčania zoťali zopár stromčekov, zviazali ich povrazmi a dieru ohradili.

Čoskoro sa zvesť o diere rozniesla a do dediny sa prihnali autá plné reportérov, vedcov a zberateľov kuriozít, čo vyzerali ako špekulanti.

Jeden zo špekulantov sa pretlačil pomedzi dav dopredu a navrhol:

„Darujte mi tú dieru. Ja vám ju zasypem. Postavím vám lepšiu kaplnku.“

Prv než sa na odpoveď zmohol starosta, dedinčania zvolali:

„Naozaj, v tom prípade by sme ju chceli mať bližšie k dedine. Nebudeme o nič chudobnejší, keď vám tú dieru dáme.“ A obchod bol uzavretý. Dokonca ani starosta nič nenamietal.

Špekulant sľub splnil. Postavil kaplnku s modlitebňou hneď za dedinou a založil Spoločnosť na zasypanie diery. Jeho ľudia rozvinuli v neďalekom meste kampaň.

„Máme nádhernú dieru. Vedci hovoria, že je hlboká najmenej päťtisíc metrov. Je to ideálne miesto na uskladnenie rádioaktívneho odpadu z atómových elektrární.“

Vláda súhlasila. Vybudovala sa nádherná cesta z mesta do dediny. Po nej prichádzali nákladné autá s olovenými kontajnermi. Nad dierou sa kontajnery otvárali a dnu padal odpad z atómových reaktorov. Prichádzali aj vysokí úradníci z ministerstva zahraničných vecí a z ministerstva obrany a zbavovali sa škatúľ s tajnými dokumentmi. Nič nenaznačovalo, že sa diera napĺňa. Zdalo sa, že je buď mimoriadne hlboká, alebo sa smerom nadol rozširuje. Spoločnosť nadviazala kontakty s ďalším partnermi. Autá sem vozili telá zvierat, ktoré sa používali pri pokusoch s infekčnými chorobami, a telá tulákov, ku ktorým sa nehlásili nijakí príbuzní. Dokonca sa prijal návrh z mesta dopravovať smeti pomocou dlhého potrubia, čo je vraj výhodnejšie než sypať ich do mora.

Diera dala ľuďom z mesta pocit istoty. Vrhli sa ako posadnutí do vyrábania rozličných vecí, pretože si už nikto nemusel lámať hlavu nad tým, ako sa zbaviť odpadu. Zdalo sa, že diera je schopná postupne vyriešiť všetky ich problémy.

Budúce nevesty hádzali do diery svoje staré denníky. Muži i ženy zasa fotografie svojich bývalých lások. Polícia bola spokojná, lebo konečne sa mala ako zbaviť falošných peňazí, ktoré zhabala. A zločincom sa uľavilo, keď ta hodili usvedčujúce predmety.

Diera hltala všetko, čoho sa ľudia chceli zbaviť. A kým špina a mestský odpad mizli v diere, more a obloha akoby boli zo dňa na deň čistejšie a mestečko sa rozrastalo. Vysoko k nebu sa týčili nové budovy rastúce ako huby po daždi.

Jedného dňa, keď si istý robotník sadol, aby si dožičil krátku prestávku, začul nad hlavou výkrik: „Hej, poď von!“ No keď dvihol zrak, nevidel nič, len belasú oblohu. „To nič,“ pomyslel si, „to sa mi asi len zdalo.“ Keď sa o chvíľu vracal na svoje pracovisko, spadol tesne vedľa neho zhora, odkiaľ sa predtým ozval hlas, malý kamienok. Ale robotník bol natoľko zaujatý pohľadom na siluetu mesta, ktoré vyrastalo čoraz väčšmi do krásy, že si kamienok vôbec nevšimol.

Preklad: Veronika Redererová

Zdroj: Dotyky 3/1990