Keď z oblohy... – Bob Dylan (poézia Hviezdoslavov Kubín)

Bob Dylan preklad: Ján Kvapil

Keď z oblohy sa noc znesie dolu k nám

Vraciam sa ti, len sa pozri ponad polia.

Nahadzuješ úsmev, v oku dym či smeť

od kozuba, v ktorom moje listy horia.

Mala si čas všetko dobre premyslieť.

Dvesto míľ sme prešli, teraz si ma obzri.

Chvat sa skončil, mesiac stúpa k výšinám.

Bude jedno, kto rád má,

či ja teba, či ty mňa,

keď z oblohy sa noc znesie dolu k nám.

Aj cez múry vidím, čo si preskákala

Žiaľ ťa celú zakryl ako pléd.

Iba od včera viem, že si flirtovala

s katastrofou, no včas si sa stiahla späť.

Nečakaj, že ti dám lacné odpovede!

Kto si, že odo mňa chceš len lži a klam?

Spoznáš pravdu bez príkras,

sadne ti jak tesný pás,

keď z oblohy sa noc znesie dolu k nám.

Počujem tvoj tep, je ako riečne vlny.

Niekoho si v telefóne zaprela.

Nežiadal som nič, čo nemohla si splniť,

nežiadal som, aby si tak trpela.

V tvojich slzách sa vidím jak v kvapke rosy.

Na severe Texasu som prešiel poza hranicu

Nechcem ako blázon o lásku ťa prosiť

z vína, čo mi nepatrí mať opicu.

Čo budem žiť, zrejme nikdy nezabudnem,

ako v tvojich očiach kvílil uragán.

Vyrazím ti v ústrety

z púšte tvojej pamäti,

keď z oblohy sa noc znesie dolu k nám.

Svoje city som ti všetky poslal v liste,

ty si sa však pre risk rozhodla.

Tentoraz ťa spoznám lepšie, zajtra iste,

moja pamäť nie je taká zlá.

Tentoraz ťa budem žiadať o slobodu,

o slobodu – napriek tvojim výhradám.

Dáš mi ju už teraz, však?

Vezmem si ju tak či tak,

keď z oblohy sa noc znesie dolu k nám.