Krídla – Ivan Drač (poézia Hviezdoslavov Kubín)

Krídla – Ivan Drač (poézia Hviezdoslavov Kubín) (Novoročná balada)

Horami-dolami
cez moria, cez rieky

Nový rok ľuďom
prinášal darčeky:
niekomu – boxer ako hračku,
niekomu – lacnú zapekačku,
niekomu baranicu novú,
niekomu raketu fotónovú,
niekomu – páper, nech sa holí
niekomu – na zemiaky soli,
niekomu – vody v riedkych vidlách,
a strýko Kiril dostal -
krídla!

Deň ako deň a – kto to kedy videl!?
pod lopatkami bundu preťalo
a cez vatu sa dvoje modrých krídel
veselo v slnku zatrepotalo!
K oblohe, hladné, vystreli sa pružne,
hltali azúrovú povodeň.

Strýkovo srdce, čo je ináč mužné,
zahalil čudný, nepokojný tieň.
(Niekomu – šťastný osud dáky,
niekomu – slnko cez oblaky,
niekomu – peknú dievčiu hruď,
niekomu – o polnoci smrť,
a Kirilovi taký prídel! -
človeka čert vziať môže,
odpusť, panebože -
pár krídel!)
„Človek jak človek,“ – žena zabedáka – „a kto má veľa, tomu osud pridá!
Na nádchu prášok, kapce do fujaka,
tamtomu rezky, inému zas zbožie,
a tu, lumpovi, šľak ma trafiť môže,
odpusť, panebože -
krídla!“

Ale Kiril nebol hlúpy veru
a keď ženin nárek neprestal,
osličkou sa usmial na sekeru
a tie krídla na kláte si sťal.
Prv než kohút kikiríkal z bidla,
smiech sa ozval hviezdam z papulí:
opäť sa mu cez košeľu krídla
ako šidlá z vreca vykľuli!

A tak Kiril zostal pri sekere,
zbohatol, no mal aj roboty:
krídlami si obšil dom i dvere,
krídlami si dvorec oplotil.

A tie krídla básnici mu kradli
– obnosia ich múzy nemálo -
estetici sa im k nohám kládli,
o nebi sa krídlam snívalo.
(Niekomu – k plotu novú bránu,
niekomu – podlosť prešibanú,
niekomu – oheň v kozube,
niekomu – aspoň po hube,
a Kirilovi – aby to čert vzal, akokoľvek,
nemáva šťastie taký člověk – krídla!)