Slnečné víno – J. Jesenský (poézia Hviezdoslavov Kubín)

Slnečné víno – J. Jesenský (poézia Hviezdoslavov Kubín) 

Obloha sa smiala belasá.

Slnečného vína zlatá žiara

z nebeského suda liala sa

do doliny ako do pohára.

Díval som sa.

Rajská zábava!

Všetko pilo dúškom.

Zdalo sa mi:

Pšenica už zrudla rapavá,

ovos začal hrkať hrkálkami,

jačmeň dlhé fúzy vykrúcal,

teplý vietor fúkal spoza brala,

štíhlu raž si do objemu vzal

a ona s ním tango tancovala.

„Poď, poď, poď!“ to znelo u medze.

Okolo sa točil chodník biely.

Modreli od pitia nevädze.

Vzplamenené maky sčerveneli.

Králiky a panny siedmich krás

vyložili svoje tanieriky.

Priťukli si v tento hodokvas

pod jedličím zvoncov štamperlíky.

So šedivými vlasmi kol hlavy,

ľahkomyseľne a bez zármutku,

rozdávali lásku púpavy,

zaľúbené v každú čiernu hrudku.

breh si dal z nich kytku za klobúk,

ku nej vrbín zeleného lístia,

strhol v náruč svojich krivých rúk

rieku, vyleštenú do striebrista.

Vlny sa sťa dievky húpali.

K čapu vábil škovran lastovičky.

Skočky tlieskajúc sa dívali,

zo stoličiek skáčuc na stoličky.

Húdli diskant mušky opilé.

Pijúc nápoj ohnivý a tuhý,

mihotali pestré motýle

ako kúsky rozdriapanej dúhy.

Drobčilo tu v tanci milión nôh.

Nápev milý, jednaký a starý

na malinkých svojich verklíkoch

vrzúkali svrčky-verklikári.

Melódiu včely bzučiace

sprevádzali svojou kontrou tichou,

pokúšali ostré bodľačie,

nazízajúc kvetom do kalichov.

Pavúk hojdal sa a váhave

k materinej dúške púšťal slinu.

I ten vtáčik, čo šiel, v diaľave

na komín si pripäl forgo* dymu.

Pil som i ja.

Nápoj plamenný

Pod liestu ma v tôňu hodil stranou.

aj lopúch dobre kŕmený

nezábudky tľapkal tučnou dlaňou.

Ony ako slečny pochabé

modrými sa smiali očičkami.

Hory v tmavosvetlom hodvábe

ticho hľadeli sťa gardedámy...

Bavilo sa celé okolie.

I sám krčmár do večera plesal.

Čľapol vína ešte na hole,

rudý v tvári na ich prsia klesal. 

*forgo – ozdoba z pier na klobúku