Ulica – J. Jesenský (poézia Hviezdoslavov Kubín)

Ulica – J. Jesenský (poézia Hviezdoslavov Kubín)

Noc je mŕtva.

Pochovalo ju už v bielu kryptu nebe.

Zdrapy mrakov domov tiahnu ako kňazi po pohrebe.

Ranné zore – bielorudí miništranti hasia hviezdy.

Nemé, rosou pokrstené decko vstáva.

Už sa brieždi.

Vietor. Sluha najvčasnejší, vyzivujúc cesty kľúdi.

Odhrňuje listy stromov sťa záclony.

Vtáctvo budí.

Sčuchre vrabca.

Lastovičku trhá v hniezde rozspanú.

Škovránka do výšky dvíha, aby spieval hymnu rannú.

Štyri bijú.

Rozknísali sa a vravia: Dobré ráno! srdcia zvonov.

Zaškrípe krok lumpa, ktorý, pískajúc si, ide domov.

Úpust šumí.

A mlyn klepe.

Ďaleký vlek v poliach húka.

Vetva vánkom rozkývaná tenkým prstom v okno ťuká.

Otvárajú viečka okná.

...

Na gaštanoch horia sviečky z kvetov ránom zapálené.

Plamienky sa kĺžu lístím.

Lezú domov na hrebene.

Horia štíty.

Horia steny.

Do domu sa vkĺznu škárou.

Priplazia sa ku posteli.

Ovenčia tvár zlatou žiarou.

Baza vonia.

Tisíc modrých očí, zvlhlých hľadí na to.

Kráľovič spí.

Koruna i dom i posteľ – číre zlato...

Tichá krása:

Krásna tíška!

Hľadám ja tvoj obraz milý...

Na ulicu tisíc bláznov rozzúrených vypustili.

Hľadám tvoj kút opustený.

Hľadám tvoj kút zabudnutý.

Kto je s blázny, ten sa blázni.

Zbláznili sa všetky kúty.

Čo by malo žiť, je mŕtvo.

Čo by umrieť malo, žije.

Všetko šumí, šuští, sviští, škrípe, hvízda, sipí, vyje.

Čo by malo mlčať, vraví.

Čo by vravieť malo, mlčí.

Všetko dupe, húka, duní, trúbi, búcha, zvoní, hrčí.

A to všetko pre tých bláznov rozbehaných na ulici,

čo si myslia nafúkane, že sú všetci kráľoviči.

Významne sa každý vrtí, stúpa, lezie, beží, ženie.

Žerie nervy, čo sťa črevá vyhodili na kamenie.

Kopú, hádžu, kotúľajú, ako loptu chlapci malí,

tvoju hlavu, čo ti z kruku v nezbedníctve svojom sňali.

Trhajú ti svaly sťa ľan.

Trepú, spradú, utkajú si v tenké handry vzácnu priadzu.

Lúpu kožu.

Kradnú zrakom blesk i stíny

na kožené svoje plášte, perly, hodváb, kožušiny.

Lámu kvety líc a očí na okrasu svojich stolov.

Ozdobujú veľké bruchá retiazkami tvojich bôľov.

Mozog paria, pražia, pečú.

Granírujú špikom celý.

Pijú krv, sťa z bočky, aby stučneli a ščerveneli.

Na srdcia nám búšia päsťou skúmajúci svoje sily,

aby srdcia, ako panák, dovysoka vyskočili.

Na žalúdkoch džezbend hrajú.

Ryčí nôta zverská, hadia.

A umelci, svoje duše vykrucujúc, struny ladia.

Duše mecú ako kocky.

A pri tomto desnom hraní

presvedčenie z rúk do ruky ide sťa groš ošúchaný.

Sto veží je dookola.

Každá sproste chvíle číta,

že sa čas míňa a počet liet rastie,

že i ja krstím dnes aj pochovávam,

nadšene vítam, aj zbohom dávam,

že budem si slzou aj víno liať,

že mi dá minúta, čo mieni vziať,

čo mieni dať, to hneď berie aj spiatky.

Smrť, to je Dvanásta.

Život je Jedno.

Život je so smrťou v minúte vedno.

Minúta – zrkadlo.

Môj život je krátky.