Rozprávka o veľkom hlade – Ľubomír Feldek

Rozprávka o veľkom hlade – Ľubomír Feldek

Hviezdoslavov Kubín – vhodné pre 5. – 6. ročník ZŠ (poézia)

Dobré ráno!
Martin z perín
dvíha sa,
jeho pohľad po povale
mihá sa.
Jeho nohy o podlahu
oprú sa,
jeho ruky zdvihnú rožtek
obrusa.
Jeho telo vkĺzne pod stôl
ako had
a už volá
spopod stola:

– Babkááá!
Ja mám hlad!

Vchádza babka.
Pod stôl dáva,
čo má Martin rád.
Bielu kávu, šľahačku,
vianočku a žuvačku.

No o chvíľu spod stola sa
ten istý krik ozve zasa:

– Babkááá!
Ja mám hlad!

A zas babka pod stôl dáva,
čo má Martin rád.
Kúsok teľacinky,
štyri palacinky,
mrkvu varenú,
buchtu parenú.
Malo to byť na obed –
hladný je,
nuž zje to hneď.

No o chvíľu spod stola sa
ten istý krik ozve zasa:

– Babkááá!
Ja mám hlad!

A zas babka pod stôl dáva,
čo má Martin rád.
Misu kaše,
tanier hašé,
kakao a bábovku
a jabĺčko kožovku.
Na večeru malo to byť –
keď je hladný,
čo má robiť?

No o chvíľu spod stola sa
ten istý krik ozve zasa:

– Babkááá!
Ja mám hlad!

Po komore babka zháňa,
čo má Martin rád.
Smaží kuracinu,
pečie jahňacinu,
opeká slaninu,
dusí zeleninu,
leje lievance,
šúľa šúľance,
kompót zavára,
kompót otvára,
melie orechy,
derie varechy,
zásoby vláči,
čo dych jej stačí,
a pod stôl všetko
pokladie,
nech nie je vnúčik
o hlade.

Malo to byť na nedeľu,
malo to byť na zimu –
keď sa žiada jeho telu,
babka podať musí mu.

No o chvíľu spod stola sa
ten istý krik ozve zasa:

– Babkááá!
Ja mám hlad!

Po obchodoch babka zháňa,
čo má Martin rád.
Bôb i krúpy,
všetko kúpi.
Kanvu mlieka v mliekarni,
vrece chleba v pekárni,
všetky sladkosti a ovocie,
akoby už boli Vianoce,
taxíky si volá na pomoc,
akoby už bola Veľká noc.
Nákladné taxíky
aj ručné vozíky –
a všetko domov pozváža
a vypeká a vysmáža
a mastí, cukrí, solí
po vnúčikovej vôli,
a pod stôl všetko
pokladie,
nech nie je vnúčik
o hlade.

No o chvíľu spod stola sa
ten istý krik ozve zasa:

– Babkááá!
Ja mám hlad!

A čo babka?
Ďalej zháňa,
čo má Martin rád?
Ej, nezháňa!
Ej, už dumá,
prečo toľko zje
a schrúma.
Na raňajky zjedol obed,
večeru –
nuž či ho má kŕmiť opäť?
Nie veru.
Ten, kto toľko zjedol,
iste hrozne zbledol,
iste mu už praská bruško,
zarastá mu sadlom uško,
mení sa mu podoba,
ide naňho choroba.

– Možno zomrie!
Nebesá! –
zvolá,
pot z nej kvapká.
Na vnúčika ide sa
pod stôl pozrieť babka.

Zdvihnú rožtek obrusa
ruky babkine
a pod obrus pozrú sa
oči babkine.
A z úst babky vyjde:

– Joj!
Jojojojojojojoj!
Jojojojojojojoj!
Čo to tam máš vnúčik môj?
Veď si volal, že máš hlad!

A spod stola ozýva sa
ako predtým,
teraz zasa:

– Áno, babka!
Hlad!

Babka gáni i negáni,
vidí – Martin necigáni,
Martin, rytier-bohatier,
ktorý ešte nevie er,
má tam ozaj hrad.
Hradby z teľacinky,
brány – palacinky,
múry z kaše,
okná z hašé,
všetko je tu na hromade,
všetko to tu leží,
bábovka je klenbou v hrade,
mrkvy – špice veží.
A šľahačka,
neboráčka,
na nádvoria sneží…

– Veru, vnúčik, –
vraví babka,

– máš naozaj hrad!

– Páči sa ti? –
vraví Martin.

– To som ozaj lád.
A telaz daj obed, babka,
Pletože mám hlad!

Rozprávka o veľkom hlade, Veľká kniha rozprávok, Mladé letá 1974