Drevená báseň – L. Vadkerti-Gavorníková (poézia Hviezdoslavov Kubín)

Drevená báseň – L. Vadkerti-Gavorníková (poézia Hviezdoslavov Kubín)

V otcovej dielni
tlčie kladivo
a vo mne srdce
stolárovej dcéry 

Keby som bola synom
bol by ma prijal za učňa
a zjavil by mi tajomstvá
ktoré strom prezrádza
zručnému stolárovi
pomocou presných nástrojov
prísneho oka
láskavého srdca
a zasvätených rúk

Ale keďže som dcérou
len poodchýlil predo mnou
kus nepriehľadnej kôry
aby som nazrela aké možnosti
poskytuje strom človeku
a človek stromu
od koreňov až po kolísku
a od koruny po rakvu

A keď raz v zime priviezol
zoťatú vŕbu

ktorej už chlapci vypískali
posledný prútik z koruny
a na jar odumretý kmeň
vyhnal spod kôry živé halúzky
odvalil predo mnou ten suchý klát
a odkryl vlhké ležovisko v hline
aby som poznala
obidve strany rastu
aj ustálenú zrelosť
pod nepokojnou kôrou

2
Pribudlo v kmeni liet
a sily v koreňoch už ubúda
Stolár sa čoraz ťažšie prediera
dreveným pralesom
stolov a skríň a dverí
už takmer ohlušený v prievane
pootváraných okien

Ale ich pevné krídla ho zdvihli
nesú ho ponad vychodenú dlážku
ktorej už jeseň rozväzuje uzly
aby sa prespomínal do jari

V prstoch mu ožívajú
hladké letá
po jemnom opracúvaní
nepoddajného dreva
ale aj zádery a triesky
ktoré sme mu my štyri dcéry
postupne s detskou jasnozrivosťou
citlivo vyberali z tvrdej kože
keďže matke už slabol zrak
a jediný brat ešte nedovidel
pod povrch do živého

Dnes mu tie dávne ívery
bezcitne pára nevládnosť
zájdenou tupou ihlou
napriek k zaostrenému svetlu
päťramenného lustra
ktorý sám zmajstroval
z tvrdého kmeňa agáta
aby mu trvanlivo svietil
z každého ramena jednou lampou
na každé z piatich detí

3
Ako sme dorastali
a dom bol čoraz menší
otec si presťahoval dielňu
aj napriek nášmu nesúhlasu
zo svojho obilného rodiska
do viničného matkinho

Vykopal najprv studňu
potom postavil dom
napokon vo vinici za dielňou
zasadil orech

V mladosti sme ho otĺkali
pre zdravé jadro
ale dnes tuším už aj duša
chodí doň iba spávať
Keď sa tak utrmáca
blúdením po letách
alebo rozväzovaním
pamätných uzlov
zvinie sa každú noc do jedného
z deväťdesiatich letokruhov
a sníva so stolárom
o orechovej truhle

A otec zatiaľ sedí za stolom
povedľa svojho vidiaceho okna
obráteného ako na večnosť
k obloku opustenej dielne
a pomaly sa poberá
vnútorným zrakom
cez zatemnené múry
k svojmu hobľovaciemu obetisku
leští a brúsi zhrdzavené
obradné nástroje
dokiaľ mu verne nezrkadlia
upracované ruky

A dom sa zrazu jasne vidí
v slepnúcom okne dielne
ako si isto stojí na svojom
ani sa nezakolíše
a srdcia si v ňom usilovne tlčú
ako to stolárovo kladivo

4
Stojím pod orechovou korunou —
mráz si už na ňu zuby brúsi

Len vietor akoby chcel doručiť
tým ktorí vedia čítať
uzlové písmo dreva
posledný tohtoročný list
ktorý sa ešte drží
najpevnejšieho konára
ako drevená báseň
stolára