Návrat Ondreja Baláža – D. Chrobák (próza Hviezdoslavov Kubín)

Návrat Ondreja Baláža – D. Chrobák (próza Hviezdoslavov Kubín)

Z údolia vedie cesta k dedine. Zdola, z hmly, sa ozve jemný klepot, vynoruje sa postava. Vystupuje namáhavo do kopca, ľavá noha od kolena chýba. Stará vojenská čiapka spolovice zakrýva vráskami rozrytú tvár. Každých dvadsať krokov človek oddychuje. Ondrej Baláž vracia sa domov. Čaká, že sa v ňom ozve hrejivý pocit. No miesto toho ho zarazí mrazivobiela zvonica a pod ňou akýsi nezmyselný kváder. Pristupuje bližšie a vidí pod hornou hranou nápis:

POMNÍK OBETIAM SVETOVEJ VOJNY

Odpočívajte v pokoji!

Pod tým mramorová tabuľa. Čosi mu zaclonilo zrak čiernym súknom. Potočil sa. Barla mu vykĺzla spod pazuchy. Zdalo sa, že stratil vedomie. Potom sa spamätal, natiahol sa a dotkol prstami... svojho mena. Ondrej Baláž. Prešiel po písmenách a zastavil sa pri krížiku. Stojí pred pomníkom, pretiera si oči. Habká po barle, rozbehne sa kamsi, potom sa vracia, šúcha si čelo a pokúša sa urovnať si vec v hlave. Prestal existovať? Prestal byť Ondrejom Balážom, čo pred sedemnástimi rokmi odišiel v slnečné nedeľné popoludnie na vojnu? Vracia sa odkiaľsi ako neznámy, nepotrebný, nečakaný prišelec?

Ťažko a so zvesenou hlavou vlečie sa dolu cestou. Prejde cez potok, okolo sypární. Tu sa zháči. Hľa, dom Ondreja Baláža! Pripomína mu veselý, hrkotavý smiech jeho ženy, jej náruč, trepotavé detské rúčky. Blíži sa k nemu potichu. Kladie dlaň na kľučku, nastavuje ucho. Kladie nohu na prah a kradmo vstupuje.

Nad ohniskom stojí žena. Nohy bosé a rukávy vysúkané nad lakte. Tvár zaliata červeným svetlom z ohniska. „Toto je moja žena,“ myslel si. „Toto je žena Ondreja Baláža.“ Koľko chýbalo, aby vyslovil jej meno. Vtedy sa obrátila a zbadala ho.

„Kto ste a čo tu hľadáte?“

„Ponížene pekne prosím...“ sklopil zrak a dokončil, „Nemal som tri dni nič teplé v ústach.“

Gazdiná prestala miešať a dívala sa na neho znepokojene. A znova ho pálilo na jazyku jej meno.

Zháčila sa a pozrela na neho nedôverčivo. „Máte tuná niekoho?“

Odloží čiapku na zem a díva sa neisto, zvoľna: „Tuná? ...Nie. Mal som, ale už nemám. A váš muž? ...Nie je doma?“

„Prečo sa spytujete? Poznáte môjho muža?“

„Nepoznám. Poznal som ho. Ondreja Baláža. Ale už sa nepamätám.“

„Poznali ste Ondreja?“ v otázke znela tupá, zahrdúsená spomienka. „To bol môj prvý muž. A kde ste sa s ním poznali?“ teraz sa jej hlas zachvel a zniesol sa ako semienko púpavy na studenú zem.

„Na Sibírii, odtrhlo mu tam nohu. Tam umrel. V špitáli.“ Povedal to pokojne, celkom potichu, a predsa sa mu zdalo, akoby ho čosi zavalilo.

„Boli ste pri tom? Vravte!“

„Štyri dni sa trápil. Hovoril stále o vás a o ...“ v mysli mu vyvstala spomienka na kolísku a okrúhle detské očká.

Žena odstavila hrniec, položila na stôl misku a načrpkala do nej polievky: „Sotva sa bolo postavilo na nohy, umrelo na španielku.“ Potom vytiahla drevenú lyžičku: „S touto jedával nebohý Ondrej.“ Podala mu ju. Ruka sa mu veľmi chvela. Lyžička, ktorou jedával Ondrej Baláž. Obyčajná, drevená lyžička, ktorú vyhladili jeho pery. Žena stála oproti nemu, obzerala ho zo všetkých strán a potom mu pozrela skúmavo do tváre... Nie, nespoznala ho.

A polievka je už dojedená. Odtíska misku od seba. Berie barlu pod pazuchu, napraví si tanistru a podíva sa ešte na ženu. Obráti sa a zhrbene zvoľna odchádza cez štvorec dverí. Ondreja Baláža viac niet. Už mu vykresali krížik za menom.