Nohavice – G.K.Z. Laskomerský (próza Hviezdoslavov Kubín)

Nohavice  – G.K.Z. Laskomerský (próza Hviezdoslavov Kubín)

U Vraniaka čistia, drobia a tlačia do sudov kapustu.

Maco Lasica, starý, ale silný valach, miesi sa v sude. Neprajným osudom, a či vari pričinením lucifera, viseli v susedstve Maca na konci žŕdky biele nohavice s remeňom a cifrovanou žltou prackou.

Keď unavený Maco zamýšľal dolu zostúpiť, vrátil sa domov gazda v sviatočných hábach. Chce sa prezliecť, hľadá staré chološne. Ale tých na žŕdke nebolo. Boli na žrdi, áno, no teraz ich už niet! Nohavice zmizli a boli fuč. 

Podozrivé oko padlo na Maca a jeho ženu Doru, čo kapustu soľou a rascou posýpala. Všetky okolnosti svedčili proti nim, a tak gazda Vraniak lieskovou mohutnou berlou vymastil chrbty manželského páru, a po týchto pravotách vysotil ich na ulicu. Ľud, hotový veriť radšej zlé než dobré, ich odsúdil, takže na dobrom mene uškodená bola dvojica prinútená vysťahovať sa z obce.

Keď Macom tlačená a Dorou nakladaná kapusta vykysnúť stačila, prišiel do Vraniakov kmotor Kaniak. V mestečku sa kapusta veľmi zle urodila, nuž si prišiel zadovážiť ta, kde mali požehnaný rok. Tak sa stalo, že kapustný sud, bol na volkoch dopravený do nového príbytku.

Veľa vody pretieklo, koleso osudu valilo sa ponad svety, krajiny, národy i obce, ponad kapustné sudy i Vraniakove skapané nohavice.

Vraniak cestujúci zo Sliača zavítal ku Kaniakovcom. Po dlhom ponúkaní zasadol si za stôl. Po dlhom prosení dal sa nakloniť stať sa hosťom pri obede.

Pani kmotra znala oceniť vážnu návštevu, pražila, smažila, čo dobrého jest. Baranie mäso s krúpami, potom praženica, údenina s kapustou. A Vraniakovi, z úctivosti k vlastnej kapuste a k údenine na nej vylepenej, chutilo.

Pri hostine vyvliekol sa mu z misy na svetlo akýsi franforec.

„A kýho čerta, pán kmotor, to máte za traky v tej kapuste?“ zvolal.

„Moja starká kožu zo slaninky strčila.“

Vraniak si chce z nej kus odrezať, ale nešlo to. Celou silou hudlikal, pidlikoval, poťahoval, kým krvopotne kúsok odšmikol. Potom myká, zubami nadŕľa ako mladý pes starú črievicu.

„Ej, ale bodaj ma čerti brali, — tvrdá je ako vysušený krpec,“ doloží…

„Ešteže… No, to bude nedovarený krajčok…“

„A bodaj ma pokrčilo!“ vykríkne zrazu Vraniak. „Šak tam pracka na tom prišitá! Ľudia boží, to je úplný parsún remeňa z mojich v jeseni skapaných nohavíc!“

Bez dohovoru, jednou mysľou hnaní, pobrali sa všetci traja do komory, obstanúc osudný sud kapusty.

Kmotra skladá skaly, dienka a vykasanou rukou chamrí v kapuste. „Tu je!“ volá hlasom ako keby veľrybu za sebou ťahala. Zaprie sa nohami o sud, a tu po krátkej manipulácii v prítomnosti dvoch kmotrov a kmotry uzrú božie svetlo — Vraniakove nohavice.

Áno, ony! Jediné, čo im chýba, že čiernu, mastnú, vyše kolien nalepenú kôru špiny ostrá kapustná polievka načisto dobiela vyhrýzla.