Barborkino kino – J. Bodnárová (próza Hviezdoslavov Kubín)

Barborkino kino – J. Bodnárová (próza Hviezdoslavov Kubín)

„Čo si mi doniesol?“ pobozkala Barborka strýka na pichľavé strnisko.

„Fantastickú vecičku,“ položil jednu dlaň na druhú a spojil oba palce. Vznikol tak obdĺžnik, ku ktorému priložil oko a zavelil: „ Kamera! Klapka! Ideme!“

„Čo to má byť?“

„Filmová kamera. Chcela by si byť režisérkou?“

„Ja vôbec neviem, ako sa film robí!“

„V tvojej hlave je toľko filmov, koľko len chceš. Tu je ten kotol, kde sa všetko varí. Už len zacieliš oko kamery a pozeráš!“

Barborka sa smiala, trochu i zlostila, ale predsa napodobnila strýkovo gesto. Pozrela cez obdĺžniček svojich dlaní a namierila svoju kameru na dom oproti. Zdalo sa jej, že ho vidí prvý raz v živote. Jeho farba bola jemne ružová ako podvečerná obloha. Keď Barborka skĺzla kamerou nižšie, do očí jej udreli nápisy zlatými písmenami: ŠTÝL, DÁMSKA MÓDA, BUFET. A práve pod týmto nápisom vo výklade trónili nádherné svadobné torty ovešané ružičkami, vtáčikmi, lístočkami z farebnej polevy. Za tortami stála nevesta so ženíchom. Barborka na chvíľu zachytila pod výkladom na múre nápisy, ktorým nerozumela: Čierna mačka, Čierna huba, Čierna koža! Dievčatku vôbec nenapadlo, že sú určené neveste. Bola to figurína černošky oblečenej do svadobných šiat z bieleho saténu a čipky. Ale Barborka mala oči len pre ženícha v čiernom obleku s ligotavými klopami a bielym motýlikom na krku! Taký bol krásny! „Chcem ho!“ mihlo sa Barborke hlavou a vzápätí, akoby bola čarodejnicou so zázračným prútikom, ocitla sa na ulici so ženíchom po svojom boku. Cítila, ako rastie, rastie, ako sa jej telo rozpúšťa v tele černošky. Kožu mala napnutú a temnú ako z čokolády. V skle výkladu videla ligot svojich očí. Potom prišlo to najkrajšie. Ženích ju pobozkal a zašepkal: „Si krásna. Veľmi, veľmi ťa mám rád.“

Barborke sa trepotalo srdiečko. Ešte nikdy jej také čosi okrem mamy, otca, starkej a starkého nikto nepovedal. A vtedy Barborka počula: „Pozri sa na ňu! Opica z pralesa! Vráť sa do pralesa, kam patríš!“ kričal chlapec, ktorý postával blízko pizzerie. Druhý chlapec sa napchával pizzou a vyhrážal sa s plnými ústami: „Chceš po svojej čiernej hube, hej? Čierna koža! Vráť sa medzi opice!“ A ešte hodil nedojedený kúsok pizze na Barborkine svadobné šaty. Barborke sa od ohromenia vykotúľali z krásnych černošských očí slzy. Tiekli po jej černošských lícach na černošské ústa. Prehĺtala ich a boli rovnako slané ako jej vlastné, keď ešte nebola černoškou.

„Hej, Baša! Čo sa tak tváriš?“ pretrhla mama hrôzostrašný film v Barborkinej hlave.

„Mami! to je strašné! To je úplný horor byť černoškou!“

„Prosím ťa! Veď sú to takí krásni ľudia! Sú ako veľkí vtáci. A čo ti to vôbec napadlo, hm? V našom meste ani žiadny černoch nežije.“

Barborka naposledy pozrela na okno výkladu. Stáli v ňom pokojne ženích a černošská nevesta. Ich nohy boli obklopené tortami ako záhonmi kvetín zo sladkého cesta. A tvárili sa, ako keby nikdy nezažili smrteľné nebezpečenstvo.