Tila, postrach triedy – Rosel Kleinová (próza Hviezdoslavov Kubín)

Tila, postrach triedy – Rosel Kleinová (próza Hviezdoslavov Kubín)

(preklad: Alena Barlíková)

Tila sa celým telom opiera o najhrubší prestávkový strom a mlčky prežúva jeden chlieb s maslom za druhým. Knut, Henry, Birgit a Michael poslušne mlčia a čakajú. Začalo pršať. Len trošku. Tila pozoruje Félixa a Annu. Videla, ako obaja bežia do úschovne. Videla ako obaja vychádzajú von. Vyzerali akísi zmenení. Tila to hneď zbadala. Anna a Félix, uvažuje Tila, vyzerajú tak, akoby mali niečo za lubom. Určite dačo zamýšľajú! To hneď poznať! Správajú sa čudne. Tak sebaisto. Mohli by sa napríklad spolčiť. Nie sú hlúpi. Musí sa mať na pozore. Počuje, ako sa Anna s Félixom smejú. Vidí, že Anna drží v ruke akýsi malý predmet, ktorý si stále obzerá a potom si ho skryje do dlaní. Vidí, ako Félix kladie ruku na Annino plece.

Anna a Félix pozerajú smerom, kde stojí Tilina skupina, ukazujú prstom, čosi si šuškajú. Tila začína zúriť. Žeby sa zo mňa smiali? Rozkazovačným tónom vraví: „Hej, Anna! Nože poď sem!“ Anna sa tvári odmietavo. „No tak, poď sem! Nenechaj nás čakať!“ Anna ide neochotne o kúsok bližšie. „Môžem sa pozrieť?“ spýta sa Tila. „A čo to tak kŕčovite stískaš v rukách? Nože ukáž.“

„Nie.“ Stiesnene pozerá Anna z jedného na druhého.

Tila sa prihovára okolostojacim: „No prosím, tu máte. Človek chce byť priateľský a akej vďaky sa dočká? No?“

„Anna,“ vraví Michael, „veď my sa chceme na to len pozrieť.“

Anna sa obracia k Félixovi. Vidí jeho ustarostený pohľad. Félix ju chce odtiahnuť. Tila vie, že sa nesmie vzdať, lebo prehrá. Chvíľu všetci mlčia.

Akýsi chlapček, prváčik, zvedavo pozerá na tých veľkých. Divadlo ho veľmi zaujíma. Tilina tvár je červená od zlosti. Dosť dlho sa ovládala. Dvoma krokmi je pri Anne a chytí ju za zápästie. Bez slova jej ho stíska tak tuho, že Anna musí ruku otvoriť. Na zem padá maličký hnedý medvedík. Aj čiapočka s brmbolčekom. Tila pristúpi čiapku nohou a päste si zakladá v bok. Félix rýchlo dvíha medvedíka a ofukuje ho od prachu.

„Človeče, Tila, prestaň,“ dobromyseľne jej dohovára Knut.

„A prečo?“ vrieska Tila. „Mala nám ho ukázať a bolo by! Načo tak vystrájala!“

Anna chce mať aj medvedíkovu čiapočku. „Poď,“ ticho jej dohovára Félix, „urobím ti novú.“ Anna si ho pohŕdavo premeriava. „Nechcem novú, chcem túto.“ Tila len slabo sotila Annu ramenom a tá už aj sedí na popršanej zemi. „Tak!“

Malému divákovi sa to strašne páči. Div sa nezachodí od smiechu. Prstom ukazuje na Annu, smeje sa jej do očí a začne odratúvať, ako pri pästiarskom zápase: „Jeden... dva... tri...“ Annu pochytí strašná zúrivosť. Chcela by mlátiť na všetky strany. Chcela by spôsobiť bolesť – Félixovi, Tile, sebe, všetko jedno komu, len nech to poriadne bolí. Vstáva. Všetci sa na ňu dívajú. Zrazu sa Anna dáva do pohybu. Zrazu nečakane strháva malému prváčikovi čiapku z hlavy a hodí ju do najväčšej špiny. Oboma nohami dupe po nej, kým nevyzerá ako stará handra. Tila sa mlčky opiera o strom a pozoruje scénu. Rozžialený prváčik nahlas usedavo plače.

„Poď, môj maličký,“ vraví Tila súcitne. „Ideme po tvoju čiapočku. Neboj sa, to zlé dievča si to odpyká.“ Chlapček sa jej pevne drží, akoby u nej hľadal ochranu. Učiteľka, ktorá má cez prestávku dozor, spozornela. „Kto to bol?“ podišla k nim. Nikto nič nehovorí. Všetci sa pozerajú na Annu. Tá stojí s ovisnutými plecami, cíti sa vinná. Hanbí sa. Nemá odvahu vzhliadnuť.

„Budem o tom informovať tvojho triedneho učiteľa,“ povie chladne učiteľka. „Teraz choď a pozbieraj papiere!“

Tila pustí na zem – čisto náhodou – desiatový papier. Pristáva rovno pred Anninými nohami. A ten je prvý, za ktorým sa zohýna.

Pre dospelých je vždy všetko jednoduché, aj to, čo je v skutočnosti ťažké.