Šťastie (báseň)

Šťastie (báseň)

Medzinárodný deň šťastia 

Kráčal som po poli a hľadal to šťastie,
čo k ľuďom blízko má a zadarmo rastie.
Chodil som sem a tam hľadajúc lupou,
či som snáď niekde už na neho stúpol,
ale v tom strnisku šťastie nebolo na blízku.

Nič okrem tŕnia, prachu a pliev,
nič nevydalo radostný spev,
a mal som pocit v každom poli,
že bez úrody na ňom sme nahí, holí.
Dodal som si odvahy a vzniesol sa k vrchom,
vraj sú krajšie než polia zaviate prachom.
Lietal som zo štítu na štít a z brala na bralo,
hádam si niektoré kus šťastia nechalo,
ale tu na každom vrchu iba pustá skala,
čo hrdo, ba priam pyšne nad dolinou stála.

Svetla jej nedala, no sama sa skrývala
do hmlových šiat a košieľky z rosy,
a keď ma zbadala, naduto zvolala:
„Ty biedny tvor z doliny! Kto si?“
Riekol som: „Pútnik som z chatrče pod lesom
na lúke voňavej z medovky, kamiliek.
Vyšiel som poľami i horským pralesom,
aby som vyhľadal pre ľudské srdce liek.

Človek sa ženie vpred bez zmyslu, bez cieľa,
a len čo skončí deň, prirýchlo umiera.
Skôr než by uvidel ovocie šťastia,
zaseje v živote poľného chrastia,
zlému sa priúča, na dobré zabúda,
a než sa spamätá, zo síl mu ubúda.
Nevládze skazu odvrátiť späť,
hynie mu mladosti života kvet.
Na poslednú chvíľu prehľadá svet,
chce poznať šťastie, ale ho niet…“

„A čo ma po tom?“ tá hora zvolala.
„Či som ja človeka do útrap dostala?
Či ma chceš obviniť z toho, čo činia,
tak ako sa oni navzájom vinia?“
„Nie prosím. Odpusť! Ja neviním Teba,
síce si chladná, aj keď sa dotýkaš neba,
ale ja hľadám všetkého zmysel a šťastie,
a raj, v ktorom oddávna to šťastie rastie.
Ak tu však nie je, tak ja už pôjdem,
jedného dňa ku cieľu istotne dôjdem.

A ty sa hora zatiaľ maj,
zbohom ti nateraz dávam,
odchádzam dolu – hľadať raj,
nech viacej v tŕní nezaspávam.“
„A dávaj si pozor!“ náhle sa ozvalo.
„Keď šťastie nájdeš, verne ho chráň!
Aby sa do ľudských obydlí dostalo,
a premieňalo srdcia na svätý chrám.

A keď ho dáš druhým, pamätaj na to…
Nie hneď to poznajú, že získali zlato.
Nech je Tvoje srdce trpezlivé, odvážne a pokorné,
iba takto presvedčíš ich, že sú obete Tvoje pokojné.“
„Ďakujem za radu!“ riekol som vďačne,
a vydal som sa na cestu.
Už tma halila lesy krásne,
tak ako závoj halieva nevestu.

Kráčal som ďaleko a kráčal do noci,
únava sa mi ďalším bremenom stala,
hľadal som stále a nenašiel pomoci,
a každá míľa mi z nádeje brala.
Tu v tom som padol – únavou do prachu,
usnul som rýchlo neznajúc miesta,
aj keď tak sám a predsa bez strachu,
celú noc ma strážila žiarivá hviezda.

Ráno ma šum mora prebudil zo spánku,
príjemný morský vzduch hladil mi tvár,
hviezda sa stratila z nočného kahánku
a s ňou sa stratil aj môj vzácny dar.
Vlny mi zmáčali boľavé nohy,
zrniečka piesku sa vôkol nich vírili,
s láskou som sledoval ich veselý pohyb,
sem a tam vodu pri kraji mútili.

„To šťastie bude tam!“ skočil som do vody,
„Tam v hĺbke objavím skutočný klenot.
Tam možno odhalím ku šťastiu dôvody,
tam, kde je najväčšia zo všetkých temnôt.“
Plával som v hlbinách nevediac kam,
pátral po morskom dne, hľadal na hladine,
bol to len prelud a zviedol ma klam,
môj sen sa rozplynul jak v márnej vidine.

Vyšiel som von z vody, ktorá tak pálila,
do piesku vytriasol kryštáliky soli,
myšlienka za šťastím veľmi ma trápila,
však ľudská márnosť tak veľmi bolí.

Horko som zaplakal a na cestu vykročil,
nebudem sa viacej spoliehať na seba,
nenašiel som nič, a už viac nemám síl,
aby som vystúpil za hviezdou do neba.
Volal som o pomoc a Pomoc sa zjavila,
tíšila ma dlhý čas a silne ma objala.
„Neboj sa!“ vravela a nežne ma hladila,
a novú nádej a silu mi dodala.
Vzala ma za ruku a ja som šiel s ňou,
vraj pozná šťastie, ktoré tak hľadám,
tá hviezda, čo svieti aj naprieč temnotou,
k nej ma hneď veru zavedie rada.

A tak sme bežali v spojení do diali,
preč od tej tváre zloby a trápenia,
tam, kde hriech čistotu radosti nekalí,
ďaleko od zisku a márneho pachtenia.
Deň sa mi rozžiaril a kraj sa pozmenil,
ako sme sa náhlili za svojím cieľom,
ten krásny jas si ma nadobro podmanil,
no odhalil škvrny na šate bielom.
Vtedy Pomoc mi riekla: „Očisti šat,
pokiaľ chceš pri svojom šťastí vždy stáť!

Dôstojnosť šťastia a jeho česť
musí ťa v čistote každý deň viesť!
Aby si mohol z jeho ovocia jesť,
už nemôžeš povahu márnivú niesť!“
A tak som zahodil, čo ma tak ťažilo,
aby som mohol ísť po ceste vpred,
stretnutie so šťastím ku mne sa blížilo,
a cesta tá vyrástla v nádherný svet.
Tu prišli sme ku hviezde a jej láskavý hlas
vravel mi: „Pútnik môj, málo ma znáš!

Na prvý pohľad nebývam kráska,
mnohí ma zavrhnú a zaženú preč,
aj keď sa nazývam Pravda a Láska,
moje slovo je dvojsečný meč.
Šťastie čo hľadáš a liek na zlo mám,
to po čom túžiš a dáva ti zmysel,
odteraz na svete nebudeš sám,
a ja ochránim v pokoji aj tvoju myseľ.

Rada ti darujem šťastie a radosť,
i tvoje srdce zaplavím pokojom,
do tvojich údov vráti sa mladosť
a staneš sa láskavým nástrojom.

Zachránim Teba a dotkneš sa neba,
v sýtosti srdca žiť budeš bez smrti,
naplním život Tvoj, tým, čo je treba,
každý kto stretol ma, ten isto povie Ti.

Šat svoj vždy očisťuj, od zlého sa vzdiaľ,
príď skoro ráno k prestretému stolu,
staneš sa veselým, stratí sa tvoj žiaľ,
a dám Ti šťastie, čo hľadal si tam dolu.
Milujem ťa, srdcom celým,
a tak som Ti posielala Pomoc.
Spolu sme nad Tebou bdeli,
keď prichádzala polnoc.

Dávam ti sľub, že budem Tvojou,
pokiaľ aj ty o mňa stojíš,
zahŕňať ťa večne láskou svojou,
dokiaľ sľub nerozpojíš.

Preto sa rozhodni, či si praješ
zostať Láske a Pravde nablízku,
a či sa lží a slov prázdnych naješ,
a zahynieš pri mori na piesku.“
Vtedy mi slzy stekali z kútikov na pery,
dojatý milosťou a krásou tých slov,
bol som plný pokoja a pocitu dôvery,
prekonala každý z najkrajších snov.

Srdce mi búšilo, radosť v ňom ožila,
Či by som nájsť mohol to, čo som hľadal?
Tak jak ja túžil som, i ona túžila,
naplniť poslanie, ktoré som žiadal.
Bola tak čistá, pokorná, vzácna,
radosťou srdcu a pre oči kvet,
navonok nezdá sa, a predsa je krásna,
škoda jej, že ju tak odmieta svet.

Keby ju poznal a pustil ju domov,
márnosť by zmizla a zlo by sa stratilo,
kvitli by polia i vrcholky stromov,
a vzdialené šťastie? K nim by sa vrátilo!
Túžil som po nej a tak som jej riekol:
„Tvojím chcem byť a držať ťa za ruku,
sám som sa v žiali a trápení vliekol,
nikdy som nedostal tak vzácnu ponuku.
Teraz som pri Tebe a šťastia som plný,
rád by som ho rozdával a prinášal ľuďom,
nech ich tiež pravdivé osviežia vlny,
skôr než by stáť mali pred ťažkým súdom.

Prosím ťa vrúcne, zostávaj so mnou,
pevne ma drž a nikdy ma neopusť,
priviesť ťa túžim aj ku nám domov,
do mestských pralesov i na ľudskú púšť.
Poznal som v Tebe to stratené šťastie,
čo k ľuďom blízko má a zadarmo rastie.

Poznal som v Tebe môj skutočný klenot,
ktorý by neskryla žiadna z tých temnôt,
no teraz prajem si večne s Tebou žiť,
navždy ťa milovať a milovaným byť,
pozývať ťa všade tam, kde otvoria sa dvere,
aby ľudia šťastie mali v najhojnejšej miere.“
Ticho som sa poklonil a vložil sa jej do rúk,
Ona moju vrúcnu prosbu rada prijala,
dala mi tú najvzácnejšiu zo všetkých krásnych ponúk,
pretože aj ona sama si mojou zostať priala.

Avšak pochopil som, že ju neznám,
a mám pred sebou dlhú cestu,
než dostanem sa, ak sa nevzdám,
k svadobnému mestu.
Riekla: „Dám ti trpezlivosť,
ona ti isto pomôže,
pomôže ti tam kde sila
a nútenie nič nezmôže.
Pôjdem s Tebou sadiť šťastie,
len sa drž pevne mojej ruky,
i tam kde tŕnie a bodľač rastie,
i na vyschlé smutné lúky.

Nasadíme krajom lesa, i pozdĺž celej aleje,
a všade ich pokoj, láska a spravodlivosť zaleje.
Vzrastie šťastie v tvojej Zemi, budeš jasať, budeš rád,
keď kráčať budeš spolu so mnou vždy sa môžeš radovať.
Všetko čo ťa ťažiť bude, všetko, čo ťa ubíja,
rozplynie sa ako para, zmizne to, čo zabíja,
každá márnosť, zlo a faloš dušu síce trápila,
no spôsobím rýchlo, taktne, aby sa navždy stratila.“

Vrátil som sa dolu k ľuďom,
za ruku držiac Pravdu, Lásku,
málokto by v nej bol poznal moju
vzácnu a nevídanú krásku.
Siali sme a sadili, všade rozdávali radosť,
a tu v starých srdciach ľudí, skrytá tlela mladosť.
Pracovali, zalievali a svetlo hviezdy dalo vzrast,
nesmelo sa radostného spevu ozval hlas.

Šťastie rástlo mohutnelo do nesmiernej krásy,
postupne sa pridávali šťastných ľudí hlasy,
a ja hviezdu moju vzácnu poznával som ďalej.
Akáže to veľká láska, vyrástla z tak malej!
Riekol som jej: „Vezmime sa!“ Tak som o ňu stál!
„Ja som v Tebe svoje šťastie dávno rozpoznal.
Som si istý, že ťa ľúbim, že ťa vrúcne milujem,
Teda pokiaľ stále trvá aj tvoj nežný záujem.“

„Drahý môj, ja budem rada, spravíme si zásnuby,
nepriateľ by rád však všetko poprevracal naruby.
To on zasial poľné chrastie, tŕnie, bodľač, palinu,
z neho zlo i krutosť rastie, chce dať všetkým uhynúť.
Po zásnubách bude ťažšie, zvládneš taký život snáď?
Ak povieš áno, spoľahni sa, rada Ti budem pomáhať.
Postavíš sa po mojom boku, ako v dobrom tak i v zlom,
budeš so mnou rok po roku čeliť všetkým problémom.
Nemaj však strach, Láska vždy s Pravdou zvíťazí
a my dvaja zasnúbení, budeme pred ním víťazmi.

Nie je to ľahké a pochopím to, cesta je veľmi príkra,
ale kto v Pravde a Láske stojí, toho už čaká výhra.
Zlo bude navždy porazené a budeš mať večné šťastie,
budeš sa ako manžel dívať, jak radosť detí rastie.
Koniec bude zlu všetkému, bude pučať pokoj všade,
vyrastie v poli, skalných vrchoch aj v ovocnom sade.
Čo dnes vidíš je nič z toho, čo prinesie víťazstvo,
preto teraz zvestujem ti toto zvláštne posolstvo:

Svadba je blízko, čas ten sa blíži…
Chcel by si po mojom boku vždy stáť?
Ja som za všetkých visela na kríži,
a predsa tu stojím a vraj ma máš rád.“

„Ja túžim zostať, verný a stály,
oddaný Tebe po všetky dni,
aj keby od zlosti pukali skaly,
záujem môj bude nemenný.“

A tak radostne sme sa zasnúbili,
vzájomne si patriť chceme,
inou než spoločnou cestou
kráčať nikdy nepôjdeme.
A čo bolo potom? Príbeh šiel ďalej…
Radosť a šťastie našiel som tam,
kde rozkvitalo šťastie v každej duši malej,
kde Pravda a Láska stavajú chrám.
Čoskoro príde ten krásny deň svadby,
keď zostaneme navždy spojení,
Láska a Pravda nám vystavia hradby,
za ktorými budeme milosťou skropení.

Je na každom z nás tá-ktorá cesta,
ktorou sa človek dáva vpred,
však z nich iba na jednej môže
to pravé šťastie uvidieť.
Zvyšok je len klam a bieda,
nemá srdce, nemá tvár!
Ale moja krásna hviezda
pozná, čo je šťastia dar.