A teraz tú našu! – Z. Martišková (HK - poézia na prednes)

A teraz tú našu! – Z. Martišková (HK - poézia na prednes)

Pred jedálňou s nádejou sa vlní rad,

snáď konečne navaria mu, čo má rád.

Kým však pizza nie je stredom zeme,

v školskej jedálni sa asi nenajeme!

Z čudných jedál máme nočné mory.

Za rezňom tu stravníkovi srdce horí,

za hranolky kuchárkam by zniesol hory,

za buchty tiež poslušne sa tetám korí

(ako ktorý...)

Ale školskú jedáleň tu riadia tvory,

akoby ich sám pán Tolkien stvoril...

Všetko stráži Sauronovo oko,

(inak pani vedúca),

bez lístka sa budeš márne vykrúcať!

Thorin - dozor chráni bránu pevnosti,

každý obed nezjedený totálne ho nazlostí!

Po celý čas pozor dáva, každého má v zornom poli,

do okienka odniesť sa smie iba tanier celkom holý.

V okienku sa mračia tváre spotené,

so škrabkou ťa každá rázne poženie,

(ak si nemal všetko riadne zjedené).

Istotne sa v noci menia na Orkov,

sníva sa im s nahryznutou uhorkou...

„Aké zvyšky? Kto to videl? Nie je toho veľa!“

„Porcia sa musí dojesť pekne-krásne celá!“

„Teplý obed každé dieťa riadne posilní... “

„Hej, ty! Vráť sa! Chlieb si zober! Veď je obilný!“

 „Kde máš šalát? Pohár s vodou? Jogurt je dnes k obedu!

Bez neho ťa tvoje kroky k obezite povedú!“

Tak zas kričia Nazgulovia - tety z kuchyne

(čuduj sa svet, guľaté sú ony – jediné).

Cítim sa tu ako taký hobit.

Povedzte mi, čo mám teda robiť?!

Skončí sa to aj tak riadne neslávne,

neporazíš Spoločenstvo jedálne.

Poviete si, že mi straší vo veži,

no mne na jedálnom lístku záleží!

Z vône však skôr katastrofu tuším,

z chuti by sa elfom scrvkli uši!

Pri pohľade až mi srdce búši!

"Milááášik, tak papkaj, nenechaj sa rušššiť..."

Dozor na nás vyťahuje komplet celý svet.

„Nikde inde (to je jasné), takej dobrej stravy niet!“

(Predstav si rovno vojnu v Stredozemi.

Na jedálny lístok zízaš celkom nemý.)

Dnes tu máme trebárs takú Afriku...

„Čo by dali tamtie deti za plnenú papriku!

Akoby ich uchvátili z brokolice placky!

Sadnúť! Dojesť! Nech tu vidím iba prázdne tácky!“

Včera bola Austrália v menu.

V jedálničkoch očividne potrebujú zmenu.

„Vzlykajú tam Aborigéni nad snami

o tanieroch s kapustnými haluškami!

A ty sa tu tváriš ako Gloch! Zjesť by si mal porciu za dvoch! “

A pozajtra...

Vikingovia zabudnú na Ragnarok,

len nech majú náš kelový prívarok!

Indiáni v každom stane

 chcú len pľúcka na smotane!

Za hŕstkovou piští Amerika celá,

vraj segedín do mekáča presadiť by chcela.

Aj v Ázii by si dali deti malé

naše slávne TOFU v trojobale.

V Oriente na saténových pohovkách

netušia, že najlepšia je žemľovka.

Eskimáci považujú za chybu

nedostatok ryžového nákypu.

Nepoznajú ani takú dobrôtku:

k špenátovým safalátkam – bejby karotku!

Tebe sa až vlasy ježia zo sústa,

vyhráva však Koložvárska kapusta.

Také jedlo nemá páru vo svete

(rovná sa len zapečenej cukete).

Tak rád by si im doprial všetko slávne menu,

nech mu Jamie Olivier hneď udelí cenu,

len nech tebe radšej dajú:

slaninku údenú,

donuty, špagety,

hamburger (bez leča),

pizzu a rezníky...

Všetci ti dosvedčia, že strava takáto

(a ešte tá od babky)

každého hladoša zloží na lopatky

(kuskus aj s bulgurom) sú na ňu prikrátky.

Dobre, dobre, končíme už s disom.

Vyriešiť to treba asi kompromisom.

Žiadny prsteň nesplní ti prianie -

nepripraví vysnívaný obed na počkanie.

Viacerých to možno trochu zlostí,

strava má byť ale hlavne o pestrosti.

Sladké, slané, kyslé, horké,

nebyť len na suchej kôrke.

A vo svete v rámci cviku,

ochutnať aj exotiku.

A potom tú našu!

Krupicovú kašu!