Detvan a Jánošíkov poklad – Jozef Horák
Typ práce: Ostatné
Jazyk:
Počet zobrazení: 2 166
Uložení: 89
Jozef Horák: Detvan a Jánošíkov poklad
Neďaleko Detvy má byť vrch Katruša. Meno vraj dostal po Jánošíkovej milej. O vrchu sa oddávna hovorilo, že si v ňom Jánošík ukryl dukáty. Len nik nevedel, na ktorom mieste. Prichádzali hľadači od Detvy, aj zo široka-ďaleka, ale veru nič nenašli. A tak pomaly na poklad aj zabúdali, iba kde-tu sa ešte vynoril majster, čo by bol rád zbohatol.
Raz jeden Detvan oddychoval v hore na klade, akurát na úpätí vrchu Katruša. Od včasného rána sa moril so sekerou a drevom. Vybral z tanistry kus chleba s rezníkom slaniny. Ako si ujedá, odrazu za ním čosi zašuchoce. Obzrel sa a vidí: starček o palici krivká k nemu.
-Bože ti pomáhaj, braček, - oslovil starček Detvana.
-Akýže som ja ti braček, keď mi otcom môžete byť.
-Takto dobre, aj tak dobre, sadnem si, lebo od únavy ani dobre nevidím.
Pomkol sa Detvan na klade, urobil miesto starcovi. Ba ho i ponúkol chlebom a slaninkou, i z krpôčky sa mu dal napiť.
Zajedol si starček, upil, zazdravkal, zaďakoval a potom takto prehovoril:
-Počuj, bratku, ty si mal, ty si dal, ale ja nemám, nič ti nemôžem dať, iba ak dobrú radu...
-Dobrá rada nad zlato, otec, - povie drevorubač.
-Počul si už o Jánošíkových dukátoch?
Detvan hneď pochopil, kam starček mieri, usmial sa a len rukou kývol.
-Ktože by o nich nepočul? Prázdne reči.
-A keby neboli?
-Veľa ľudí sa už obrátilo a nikto nič nenašiel.
-Nenašli, ani nenájdu, lebo nevedia ako hľadať.
-A vari vy viete?
-Možno viem, možno nie, ale som sa presvedčil, poriadny si človek, nuž ti niečo poviem. Ostatok si domyslíš.
Pozrel Detvan na starca a cítil, ako mu mrázik prebehol po chrbte.
Starec hľadel pred seba, paličkou pichal do zeme a hovoril:
-Kto chce nájsť poklad, musí na tieto miesta priviesť dvanásť bratov od jedného otca a od jednej matere.
Chvíľočku ešte posedel, potom sa zdvihol a stratil, ako sa zjavil.
Drevorubačovi veru odrazu rúbať nedalo. Sekera odskakovala bokom, len-len že si nohu nedokaličil, lebo mu jednostaj chodili po rozume starcove reči. Ale zakaždým prichodil k jednému: dvanásť bratov od jedného otca a od jednej matere! Myslel na všetkých z dediny, i takých, čo
poznal naokolo, ale veru nik nemal dvanásť synov. Keď by ich aj bolo, vždy sa medzi nich zamiešali dievky.
Alebo nemali jedného otca, alebo matere. Nakoniec nechal robotu robotou a pobral sa domov, možno zabudne na starcove slová.
Nezabudol, ba ešte väčšmi myslel na starcovu radu. Žena hľadí na muža, lebo sa jej nevidí.
Chodí, sedí a stále zadumaný. Keď toho už veľa bolo, nedalo jej, aby sa nespýtala:
-Počuj, starý, o čomže to hútaš? Či si chorý a či ťa niečo zašlo? Muž najprv nič, potom prisvedčil.
-Zašlo, veru, zašlo, žena moja...
-A čo ťa zmára?
Vyrozprával jej všetko, čo sa mu prihodilo v lese.
Doteraz chodil jeden, odteraz dvaja zahútaní ľudia. Lenže žena mala bystrejší rozum. Jedného dňa, keď sa už zima pominula a prichodila jar, hovorí mužovi:
-Ak mal starý pravdu, naisto dostaneme poklad.
-Ako? – vytreštil Detvan oči.
-To nechaj na moju starosť.
Tak aj bolo. Žena vymyslela, čo vymyslela.
Mala na dvore sliepočku a kohútika. Raz sa sliepočka stratila, nebolo o nej ani
chýru ani slychu. Nik nevedel, kde sa podela, iba gazdiná. Striehla na sliepočku a vystriehla, že znáša vajíčka do sena. Nevedela, koľko ich zniesla, koľko nie. Keď uplynuli tri týždne, vychodí sliepočka zo stodoly a za ňou kŕdeľ kureniec. Tešila sa gazdiná i netešila, ale starostlivo opatrovala sliepočku i kuriatka.
Keď už bolo dobre poznať, ktoré kura je sliepočka a ktoré kohútik, začala rátať.
A narátala akurát dvanásť kohútikov. Dvanásť kohútikov, dvanásť bratov od jedného otca i matere. Pochopil gazda, čo vymyslela gazdiná. Zobral jedného dňa kohútiky a poďho na Katrušu. Prišiel až skoro na temeno vrchu. Tam vypustil kohútiky. Bojazlivo zapišťali, keď zbadali, že je mať nie s nimi. Ale potom obhŕkli skalu a začali hrabať.
Práve bola svätojánska noc. Odrazu sa skala otvorila a v nej zažiaril poklad. Samé nové, novučičké kremnické dukáty.
Nabral si ich Detvan, koľko vládal uniesť, a v duchu ďakoval starkému za radu. Ešte chcel pozháňať dukátiky, ale tie všetky zmizli. Možno ostali v skale, ktorá sa s rachotom zatvorila.
Vrátil sa Detvan domov a žil so ženou šťastne. A vraj sa im narodilo dvanásť detí, samé dcéry. Ale tie už nevedeli otvoriť zlatý Jánošíkov poklad.
Podobné práce | Typ práce | Rozsah | |
---|---|---|---|
Brezniansky poklad | Ostatné | 58 slov | |
Najvzácnejší poklad – Anton Habovštiak | Ostatné | 634 slov | |
Poklad | Ostatné | 26 slov | |
Poklad v Moravskom Svätom Jáne | Ostatné | 227 slov |
Vyhľadaj ďalšie študentské práce pre tieto populárne kľúčové slová:
#Detvan a Jánošíkov poklad #Či ťa niečo zašlo?Slovenské povesti vhodné na prednes
Ďalšie práce z rovnakej sady | Rozsah | |
---|---|---|
Ako za zlosťou ľútosť chodila – Jozef Tatár | 348 slov | |
Studňa kráľa Mateja – Jozef Tatár | 345 slov | |
Kráľ Matej na zábave – Jozef Horák | 269 slov | |
Detvan a Jánošíkov poklad – Jozef Horák | 724 slov | |
Sklenár a čarodejnice – Helena Lisická | 541 slov | |
Čarovné bylinky – Anton Marec | 497 slov | |
Najvzácnejší poklad – Anton Habovštiak | 634 slov | |
Vtáčnik – Ondrej Bartoš | 852 slov | |
Povesť o mošovskom kaštieli – Jozef Tatár | 335 slov | |
Povesť o jašteričkách – Anton Marec | 261 slov | |
Povesť o dievčenskej skale – Milo Urban | 184 slov | |
Janko a macko – Pavol Dobšinský | 585 slov | |
Kučuk a Belevendy – Zuzana Zemaníková | 616 slov | |
Verona – Jozef Tatár | 496 slov |