Detvan a Jánošíkov poklad – Jozef Horák

Jozef Horák: Detvan a Jánošíkov poklad

Neďaleko Detvy má byť vrch Katruša. Meno vraj dostal po Jánošíkovej milej. O vrchu sa oddávna hovorilo, že si v ňom Jánošík ukryl dukáty. Len nik nevedel, na ktorom mieste. Prichádzali hľadači od Detvy, aj zo široka-ďaleka, ale veru nič nenašli. A tak pomaly na poklad aj zabúdali, iba kde-tu sa ešte vynoril majster, čo by bol rád zbohatol.

Raz jeden Detvan oddychoval v hore na klade, akurát na úpätí vrchu Katruša. Od včasného rána sa moril so sekerou a drevom. Vybral z tanistry kus chleba s rezníkom slaniny. Ako si ujedá, odrazu za ním čosi zašuchoce. Obzrel sa a vidí: starček o palici krivká k nemu.

-Bože ti pomáhaj, braček, - oslovil starček Detvana.

-Akýže som ja ti braček, keď mi otcom môžete byť.

-Takto dobre, aj tak dobre, sadnem si, lebo od únavy ani dobre nevidím.

Pomkol sa Detvan na klade, urobil miesto starcovi. Ba ho i ponúkol chlebom a slaninkou, i z krpôčky sa mu dal napiť.

Zajedol si starček, upil, zazdravkal, zaďakoval a potom takto prehovoril:

-Počuj, bratku, ty si mal, ty si dal, ale ja nemám, nič ti nemôžem dať, iba ak dobrú radu...

-Dobrá rada nad zlato, otec, - povie drevorubač.

-Počul si už o Jánošíkových dukátoch?

Detvan hneď pochopil, kam starček mieri, usmial sa a len rukou kývol.

-Ktože by o nich nepočul? Prázdne reči.

-A keby neboli?

-Veľa ľudí sa už obrátilo a nikto nič nenašiel.

-Nenašli, ani nenájdu, lebo nevedia ako hľadať.

-A vari vy viete?

-Možno viem, možno nie, ale som sa presvedčil, poriadny si človek, nuž ti niečo poviem. Ostatok si domyslíš.

Pozrel Detvan na starca a cítil, ako mu mrázik prebehol po chrbte.

Starec hľadel pred seba, paličkou pichal do zeme a hovoril:

-Kto chce nájsť poklad, musí na tieto miesta priviesť dvanásť bratov od jedného otca a od jednej matere.

Chvíľočku ešte posedel, potom sa zdvihol a stratil, ako sa zjavil.

Drevorubačovi veru odrazu rúbať nedalo. Sekera odskakovala bokom, len-len že si nohu nedokaličil, lebo mu jednostaj chodili po rozume starcove reči. Ale zakaždým prichodil k jednému: dvanásť bratov od jedného otca a od jednej matere! Myslel na všetkých z dediny, i takých, čo

poznal naokolo, ale veru nik nemal dvanásť synov. Keď by ich aj bolo, vždy sa medzi nich zamiešali dievky.

Alebo nemali jedného otca, alebo matere. Nakoniec nechal robotu robotou a pobral sa domov, možno zabudne na starcove slová.

Nezabudol, ba ešte väčšmi myslel na starcovu radu. Žena hľadí na muža, lebo sa jej nevidí.

Chodí, sedí a stále zadumaný. Keď toho už veľa bolo, nedalo jej, aby sa nespýtala:

-Počuj, starý, o čomže to hútaš? Či si chorý a či ťa niečo zašlo? Muž najprv nič, potom prisvedčil.

-Zašlo, veru, zašlo, žena moja...

-A čo ťa zmára?

Vyrozprával jej všetko, čo sa mu prihodilo v lese.

Doteraz chodil jeden, odteraz dvaja zahútaní ľudia. Lenže žena mala bystrejší rozum. Jedného dňa, keď sa už zima pominula a prichodila jar, hovorí mužovi:

-Ak mal starý pravdu, naisto dostaneme poklad.

-Ako? – vytreštil Detvan oči.

-To nechaj na moju starosť.

Tak aj bolo. Žena vymyslela, čo vymyslela.

Mala na dvore sliepočku a kohútika. Raz sa sliepočka stratila, nebolo o nej ani

chýru ani slychu. Nik nevedel, kde sa podela, iba gazdiná. Striehla na sliepočku a vystriehla, že znáša vajíčka do sena. Nevedela, koľko ich zniesla, koľko nie. Keď uplynuli tri týždne, vychodí sliepočka zo stodoly a za ňou kŕdeľ kureniec. Tešila sa gazdiná i netešila, ale starostlivo opatrovala sliepočku i kuriatka.

Keď už bolo dobre poznať, ktoré kura je sliepočka a ktoré kohútik, začala rátať.

A narátala akurát dvanásť kohútikov. Dvanásť kohútikov, dvanásť bratov od jedného otca i matere. Pochopil gazda, čo vymyslela gazdiná. Zobral jedného dňa kohútiky a poďho na Katrušu. Prišiel až skoro na temeno vrchu. Tam vypustil kohútiky. Bojazlivo zapišťali, keď zbadali, že je mať nie s nimi. Ale potom obhŕkli skalu a začali hrabať.

Práve bola svätojánska noc. Odrazu sa skala otvorila a v nej zažiaril poklad. Samé nové, novučičké kremnické dukáty.

Nabral si ich Detvan, koľko vládal uniesť, a v duchu ďakoval starkému za radu. Ešte chcel pozháňať dukátiky, ale tie všetky zmizli. Možno ostali v skale, ktorá sa s rachotom zatvorila.

Vrátil sa Detvan domov a žil so ženou šťastne. A vraj sa im narodilo dvanásť detí, samé dcéry. Ale tie už nevedeli otvoriť zlatý Jánošíkov poklad.