Povesť o mošovskom kaštieli – Jozef Tatár

Jozef Tatár: Povesť o mošovskom kaštieli

Na hornej chodbe mošovského kaštieľa stávali hodiny. Veľké, hotový kus nábytku. Čo z toho, keď už pekných pár rokov nešli. A nenašiel sa majster, čo by im život znovu daroval.

Nezavadzali, nuž tam stáli.

Raz pred polnocou ich začul správca tikať. „Marí sa mi, či sa mi sníva?“ prehadzoval sa zlostne na posteli. A hodiny z chodby len tik – tak ...

Vyskočil preto z postele a so sviečkou v ruke odchýlil dvere . „Ach to nie je možné!“ zamrmlal a pre istotu sa uštipol na líce. Bodaj by aj nevyvaľoval okále, keď mátoha v bielom šate do taktu tik – tak tancovala. Jedna noha tik, druhá zase tak. Jój, to bol hrozný tanec. Nestačila správcovi na pozeranie škára vo dverách . Zaškrípali . Mátoha to začula a hybaj vnohy. Nečakala, kým odbije polnoc. Správca za ňou. Reval, stonal, vo chvíli bol celý kaštieľ na nohách.

„Chyťte ju!“ „Kde, koho?“ pýtali sa rozospaté služobné. „Mátohu! Tam bežala, všetci za ňou!“ dával rozkazy. Všetci za ňou utekali, všetci poplach robili. Mátohu nelapili. Všetko prekutrali okrem barónovej komnaty, nechceli ho o rozum načisto pripraviť. Ďalšiu noc sa už správca nedal prekvapiť. Pripravil plán na zlapanie mátohy, rozostavil stráže, i šable im do rúk popchal. A veru sa dočkali. Znova ,päť minút pred polnocou začali hodiny tikať . Čert vie, kde sa vzala, opäť jej bolo do tanca. Jedna noha tik, druhá tak. Keď sa vytancovala do vôle a hodiny odbili polnoc, vyskočil správca spoza kachľovej pece, kde na mátohu striehol.

„Už ťa mám, ty potvora, neujdeš mi do dvora!“ A to správca nemal skríknuť, lebo jej sám napovedal, kam má zdúchnuť. Priskočila k oknu a skok – na nádvorie kaštieľa . Ani dopadnúť ju nebolo počuť, nieto, aby sa po tom skoku dolámala, ako si všetci mysleli. Mátoha sa stratila v tmavom parku a viac sa v kaštieli neobjavila.

Ani hodiny odvtedy nezatikali.

Keď potom niekto občas správcu podpichol, ako to bolo s tou mátohou, veselo odvetil:

„Tancovať nevedela, no do hodín sa rozumela, to hej...“