Miroslav Válek – zopár básní

Miroslav Válek – zopár básní 

Vlak

Kto to píska na chlapčiská,
aký je to chuligán?
Pozri naň!
Čierny, samé sadze, celý upískaný,
píska, čo len vládze, blýska očiskami!
Píska vlak, iskrí vlak,
zrátaj, koľko hviezd tu je!
Dnes večer si píska každý, kto v ňom cestuje (…)

Za oknami cesta
beží do diaľky.
Telegrafné stĺpy
ako píšťalky.
Že sa bojíš tmy?
Pískaj si aj ty!
Večer škrtá koľajnice
ako zápalky.

Po písmenku

Plakal by som, ale nemám za čím.
Myslel by som, nemám na koho.
Po písmenku si tú pieseň značím,
opíja ma ako alkohol.

Po písmenku, po písmenku ďalšie…
Ani toľkých v abecede niet,
Koľko zrád a podlosti a falše.
Nepozeraj, nie, nedívaj sa späť.

Medzi nami je už všetko jasné;
aj tá láska, aj tie rozchody.

Kameň, kameň zahodený do vody.

Jesenná láska

Láska je strašne bohatá, láska, tá všetko sľúbi,
a ten čo ľúbil, sklamal sa a ten, čo sklamal, ľúbi.
Prach dlhých, smutných letných dní na staré lístie padá,
poznala príliš neskoro, ako ho mala rada.

Tak každoročne v jeseni svetlá sa tratia z duše
a človek, koník túlavý, od srdca k srdcu kluše
a pre každé chce zomierať, žiť nechce pre nijaké,
chcel by mať jedno pre seba; je mu to jedno, aké.
Možno, že iba obrázok a možno tôňu iba.

No pred cieľom sa zastaví: Komu zas srdce chýba?
Zo všetkých mojich obrázkov mámivý ošiaľ stúpa;
bola to láska? Sklamanie? Aj láska bola hlúpa,
veď chcela všetko naraz mať a všetko naraz stráca.
Koľko ráz v noci májovej hľadeli do mesiaca,
no máj im málo šťastia dal a krátke bolo leto.
Len jeseň, tá vie o všetkom, a jeseň nepovie to.
Šla zima dolu údolím a niesla odkaz máju:
túžieval, čakal, dočkal sa, odišla, nepozná ju.

Láska je strašne bohatá, láska, tá všetko sľúbi,
a ten čo ľúbil, sklamal sa a ten, čo sklamal, ľúbi.
Prach dlhých, smutných letných dní na staré lístie padá,
poznala príliš neskoro, ako ho mala rada.

Šachy

Ak sadnete si z dlhej chvíle k šachom
pre šťastie lebo pre sklamanie hrať,
nezabúdajte, že je problém, na kom
záleží vaše šťastie či pád.

Neukazujte svojmu súperovi päty
a dámu strážte, ak ju máte rád.
Nepúšťajte ju samu na výlety
- nevieme nikdy, čo sa môže stať.

Nakoniec sa to zvrtne na zákone,
že silu umu zmôže sila zrád.
V partii často vyhrávajú kone;
jedine kráľ však môže dostať mat.

Zápalky

Zápalka smútku chytá potichučky
(už dávno nezáleží na mene),
samota prišla bez dotknutia kľučky
a pripomína veci stratené.

Cez polnoc tiahne; zrazu horia krute
i ostatné, čo boli spálené,
prst dažďa chytá vtáka za perute
a kvapky bijú na sklo ako kamene.

Zápalka dávna zažína sa znova
a tak jak dávno pália ma jej plamene;
mal som ju rád; no škoda o tom slova,
už dávno nezáleží na mene.

Jej plavá kader ako zo sna vlaje
a šerejú sa oči zahmlené,
no ja som iný, ona zmenená je
a dávno nezáleží na mene.

Nad ránom celkom zápalka sa láme
a prúžok dymu, svedok váhavý,
prezradí všetkým, na čo spomíname,
keď nakreslí nám jemne nad hlavy
zlomené srdce a pery zmámené,
čo klamú: nezáleží na mene.

Z vody (XII)

Les
odkladá si všetky staré listy,
aj tie bez adries.
Les je les
a nik ho neprerobí.
A čo má byť? Má svoje hobby.

Ale ty radšej neblúď po lese;
naplakal si sa do zásoby.
A vôbec: tu si na zlej adrese.
Les má dosť práce s prezliekaním stromov.
Choď domov.

Myslel si: láska. A bol to iba zvyk.
Uletel ti biely balónik.
A je ti smutno. Niet čo zobrať do rúk.
Dni idú, idú ako rieky k moru,
dni idú, idú a ty tak hrozne sám
pripínaš krídla predstavám.

Niekto ti kýva. Ty sa neotoč.
Máš pod klobúkom krásny kolotoč.
Niekto sa pýta. Neodpovedaj.
Pozri, je jeseň zlatá ako čaj.
Pristáva práve tma, vypína motory.
Niekto len chodí, hovorí, hovorí…
To ty sám so sebou začínaš rozhovor
a je už pozde a je už neskoro.
Vybieha líška z hrdzavého lesa.
Nerozumiete sa.

Hrdzavá jeseň, láska hrdzavá,
a čo nám ešte zostáva?
Ešte je toho nadostač, čo zostalo a zahrdzavie.
Len sa mi pre to nerozplač.
Len si ju nechráň ako oko v hlave.

S hlavou v ohni

Rád by som bol, keby si bola ráno iskrou,
aby si mi vždy, keď svitá, padla do oka.
Iskra v oku,
noc, noc hlboká.

V takej noci k nebu by som stúpal.
Napoludnie by si mohla byť môj úpal.
Aby o mne hovorili: Celý horí.
Aby som bol z teba trocha chorý.
Napoludnie:
s hlavou v ohni myslieť na teba.

O pol ôsmej večer: dlho hľadám struny.
Aby som ťa zahral
podľa zlata hviezd
a podľa krvi luny.
O pol ôsmej večer:
aby ťa bol celý vesmír plný.

A rád by som bol, keby si raz v noci bola: áno.
Áno na srdci, a áno na ústach.
Iskra v oku, hlava v ohni,
noc, noc hlboká.
Padla si mi do oka.

SLNKO

Obilie žltne.

Slama na klobúky

krásne dozrieva.

Deň ako stvorený je na čítanie z ruky.

Ospalé ďatle klopú do dreva.

Všade na svete to značí SOS.

V belasom vzduchu utopil sa les.

Milenci v ňom sedia s bledou tvárou,

pijú slnko s octom,

jedia kyslé jablká,

rátajú si prsty na nohách a na rukách,

tešia sa, že k životu to stačí.

Modrý les. Nad lesom sa mračí.

Z mračien odrazu odlomil sa blesk.

Zem sa nahla.

Sosny narazili čelom o čelo.

Tak sa zľakla, až sa zotmelo.

A ja by som ti kúpil

letnú búrku s kvetinami,

krotký blesk, čo by sa v nich pásol.

Keby som nemal na chleba a na soľ,

na kúsok slnka by som mal.

Ja ti nič nevyčítam.

Teba každý ľúbi.

Tebe to všetci vyčítajú z ruky:

Keď usmeješ sa,

výjdu dúhy pávov

a tam, kde stúpaš, rieky pramenia.

Obilie žltne.

Slama na klobúky

práve dozrieva.

Ale ja stále chodím s nepokrytou hlavou

plnou trápenia.

Jablko

Jablko zo skrine sa skotúľalo na zem.
Tak si zbaľ svoje veci a môžeš ísť.

Oprela sa chrbtom o dvere
a vykríkla očami:
Preboha ťa prosím, nie!
Ale ja som raz vedele, že mám toho dosť;
vstal som,
zdvihol som jablko,
zaprášené a ešte zelené,
a položil som ho na stôl.
Neprestávala prosiť, prišla ku stolu,
plakala.
Pozerala na mňa, utierala jablko,
plakala.
Až som jej povedal: Polož to jablko a choď!

Udalosti sa zbehli, ako som predpokladal.
Čo na tom záleží, že v inom poradí!

Otvorila dvere,
zbledol som a povedal som: Zostaň!
Ale ona si zbalila svoje veci a odišla.

Jablko zo skrine sa skotúľalo na zem.