Dramatizácia – Ako je svet zariadený

AKO JE SVET ZARIADENÝ – Katarína KOUDELOVÁ

Detská divadelná hra na motívy rovnomenného príbehu Josefa Čapka

Osoby

Čapek-spisovateľ a maliar, deti vo veku 5 až 8 rokov – Alenka, Otík, Tonko, Vierka, František, Mirko, Boženka (silnejšie dievčatko), Janko, Vlasta, Karol

Rekvizity

lopty, detský fúrik, vedierka, lopatky, balónik na šnúrke, detská vrtuľka, švihadlo

SCÉNA

Pod stromami v parku s lavičkami a veľkým pieskoviskom...Josef Čapek sedí na lavičke, rozmýšľa (môže tiež maľovať a mať paletu v ruke)... Do parku prichádzajú deti s hračkami...

Deti -Dobrý deň, ujo, čo robíte?

Čapek -Sedím, rozmýšľam...

Alenka (prosebne) -Poďte sa s nami rozprávať.

Čapek -A čo by vás zaujímalo?

Otík (veľmi múdro, so skrčeným čelom...) -No to, ako je svet zariadený...

Čapek (prekvapene) -Čože? Veď to sa ani nedá všetko rozpovedať. To by som vám musel rozprávať od rána až do večera, od večera zasa do rána, dnes, zajtra i pozajtra, toho roku i o rok, päť rokov by som musel rozprávať a ešte by to nebolo všetko povedané, a trebárs osem rokov, a ešte by sme neboli na konci, a keby sme si ešte štyri roky pridali, ani potom ešte by sme to všetko nevedeli, ako je svet zariadený. Na to práve je škola a potom ešte všelijaké iné školy, aby ste sa tam, deti, pekne všetko poporiadku dozvedeli. Preto musíte chodiť do školy, aby ste sa tomu všetkému naučili a niečo o tom vedeli.

Tonko (chodí hore-dole, dôležito) –Ale my by sme to chceli vedieť ihneď a – to by bola psina – potom by sme nemuseli chodiť do školy.

Vierka (pridá sa so zdvihnutým ukazovákom) -My by sme urobili svet celkom inak, inakší, než aký je...

Čapek (veľmi zvedavo) -A ako inak by ste, deti, ten svet urobili?

Deti (spontánne vyskakujú, tlieskajú a kričia) -Iný, inakší, zábavnejší.

Čapek (rukou naznačuje, aby sa utíšili a počúvali) -Deti, tichšie a pojednom!

František, ako by si ty svet inak zariadil?

František (trochu hanblivo) Hm, dobre. Ja by som chcel, aby ľudia nemuseli nič robiť a aby všetko za nich robili škriatkovia. Ľudia by ráno vstali

a už by mali šaty a topánky vyčistené škriatkami, raňajky uvarené a obed by za nich urobili škriatkovia a večeru tiež, všetko, všetulinko by tí škriatkovia urobili.

Čapek (podíde bližšie k Františkovi) -A čo by robili ľudia?

František (sadne si skrížene na zem, točí prstami v zopnutej dlani)

-Ľudia? Nič. Len by sa vždy hrali a mali by sa dobre, pretože by im museli slúžiť tí škriatkovia.

Čapek (sadne si na zem k Františkovi) -To by si tomu veľmi nepomohol. Ľudia by nerobili nič, na nič by ani nesiahli, a zato by za nich museli pracovať chudáci škriatkovia. Nebolo by ti potom tých škriatkov tiež trochu ľúto? A čo keby si potom raz tí škriatkovia povedali – Keď ľudia nerobia, my tiež nebudeme nič robiť! A keď by sa potom zobrali a odišli niekde preč a nechali by tu ľudí, nech si ľudia sami pomôžu, ako vedia, a ľudia by nič nevedeli a nevedeli by žiadnu prácu vziať dobre do ruky?

Mirko (vstane, rozpaží ruky a lieta okolo detí) -To ja, by som to na svete zariadil tak, že by všetci ľudia mohli lietať vo vzduchu. Že by lietali na lietadlách, v balónoch alebo že by mali krídla a leteli by si, kam by chceli. Och, ja by som lietal!

Čapek (vstane a nasleduje ho ako lietadlo) -A čo keby si vo vzduchu zablúdil?

Mirko (ostane stáť a smejúc sa hovorí) -Haha, ako by som tam mohol zablúdiť, keď vo vzduchu nie sú žiadne lesy?

Čapek (zastane pri Mirkovi a ukazuje rukou k oblohe) Ľahko. Letel by si trebárs veľmi vysoko a ďaleko a potom už by si okolo seba nič nevidel, všade dookola by bol len vzduch a vzduch, žiadna cesta,

žiadna ulica, ani domy, a ty by si už potom nevedel, na ktorú stranu sa vrátiť. A tak by si teda vo vzduchu zablúdil a netrafil by si už domov.

Mirko (už nie tak veselo, vážne) -Hm, to ja by som tak vysoko a ďaleko nelietal a vzal by som si so sebou vždy mamičku.

Čapek -Ale mamička by možno nemala čas; možno by musela variť.

Boženka (vyskočí z lavičky a víťazoslávne) -Jéj! Ja viem! Potom by mohlo byť na svete zariadené tak, že všetky veci by boli z jedla. V riekach by tieklo mlieko a káva. V studniach by bola polievka a na stromoch by rástli buchty a pečené mäso. Domy by boli z perníkov a koláčov a skaly by boli z cukru.

Vierka (preruší vitie venca, podíde k Boženke a s nechuťou) -A fuj! To by potom ľudia ani neboli ako ľudia, to by nad všetkým tým jedlom lietali ako muchy. Možno, že by sa tak z ľudí stali veľké muchy a žiadni ľudia by potom vlastne ani neboli, len také veľké muchy. To by sa iste mamičke nepáčilo; tá by iste nechcela lietať ako mucha nad bábovkou.

Boženka (skočí jej do reči) -A otecko?

Vierka -Otecka by mamička lietať tiež nenechala.

Alenka (postaví sa medzi dievčatá a rázne) -Viete čo? To ja by som svet zariadila celkom inak. Ja by som ho zariadila tak, aby všade boli peniaze a každý by si mohol vziať, koľko len chce, a ľudia by potom nemuseli pracovať. Každý by si za tie peniaze kúpil, čo potrebuje, a keby potom už žiadnych peňazí nemal, tak by išiel a vzal by si zasa nové peniaze a opäť začal veselo nakupovať.

Čapek (vstane z lavičky a škrabkajúc sa za uchom) -A čo keby bol niekto taký zlý a neprajný, žeby všetky peniaze pozbieral sám pre seba a stále by chodil a zbieral ich len pre seba a iným ľuďom by potom už žiadne nenechal?

Alenka (rozhadzujúc rukami chodí okolo detí) -Tak viete čo? Tak to by mohlo byť tak, že všetko na svete by bolo zadarmo. To by bolo ešte lepšie! Človek by išiel napríklad do hračkárstva alebo do cukrárne a vybral by si, čo sa mu páči a na čo má chuť. A potom by povedal – Moja úcta! A ľudia v obchodoch by tiež povedali – Moja úcta! Nikto by nič nemusel platiť a zasa by si išiel niekto do obchodu kúpiť topánky alebo šaty, a tak by bolo všade, že by všetko, všetulinko bolo zadarmo a ľudia by nemuseli pracovať.

Čapek (ukazujúc rukou na pomyselný obchod) -Hm, a čo tí ľudia v obchodoch? To je, Alenka, predsa tiež má prácu na celý deň, a tí ostatní by nerobili nič, iba by chodili a vyberali si zadarmo , čo by sa im páčilo.

Alenka (dokončí svoju myšlienku) -Tí ľudia by mali v tých obchodoch tiež všetko zadarmo a vybrali by si všade, čo by chceli!

Čapek -Áno, ale tie reči by musel niekto predsa všetky urobiť! Museli by predsa nejakí ľudia včasráno vstávať a tie rožky a tie sladkosti upiecť pre tých ostatných, ktorí by si to potom len vybrali, zjedli, nič by za to neplatili a nemuseli by nič robiť. Alebo tie hračky, topánky a šaty! To by niektorí ľudia museli pracovať za tých druhých, ktorí by mali všetko zadarmo a nerobili by nič. To potom tí, čo pracujú, by si povedali -–A to by sme boli hlúpi, aby sme pracovali, keď ostatní majú všetko zadarmo a nemusia nič robiť!

A tak by tiež nič nerobili a potom by v obchodoch nebol žiaden tovar, ani pletenka, ani kokoska, nikde žiadne topánky ani šaty, nikde by sa nič nedostalo, pretože by nikto na svete nechcel pracovať. A ľudia by umreli od hladu a bol by koniec sveta...

Vierka (smutne konštatuje) -Tak to by teda všetci ľudia na svete museli pracovať!

Janko (skončí so stavbou hradu v piesku s Tonom, pokračuje len Tono)

Tono -A veď to aj robia! Mamička pracuje, otecko pracuje, každý dospelý človek musí robiť nejakú prácu. Aj deti pracujú; chodia do školy, učia sa, a to je predsa tiež práca.

Čapek (chytí deti okolo pliec a vysvetľujúc) -Deti predsa musia chodiť do školy, aby sa niečo naučili, aby až dorastú, vedeli niečo na svete robiť, aby vedeli pracovať.

Alenka (múdro a pyšne) -Ja, až budem veľká, by som chcela byť kuchárkou alebo doktorkou alebo radšej vydatá, ako je mamička.

Mirko -A ja, by som chcel byť takým šoférom, čo lieta v balóne alebo v lietadle.

Vierka (pridá sa k nim) -A ja budem učiteľkou!

Boženka -Ja budem predávať v obchode.

Tonko (vstane z pieskoviska) -Ja budem stavať mosty, veže a tunely a budem inžinierom.

Otík -A ja chcem byť vojakom.

Janko -Byť poľovníkom je lepšie.

Vlasta -Mne sa najviac páči byť krajčírkou.

Čapek (zvolá na Karolka) -A čo ty, Karolko?

Karol (nesmelo) -Ja by som chcel byť ten pán, čo je holý.

Čapek (prekvapene) -Akým holým pánom by si chcel byť?

Karol -Ako som videl na obrázku, boli takí páni, len plavky nemali.

Čapek -Aha, zápasníkom, alebo snáď plavcom?

Karol -Áno, plavcom.

Čapek -Tak viete čo, deti? To už musíte s tým všetkým začať, aby ste sa tomu všetkému skoro naučili. Necháme už rozprávanie a choďte sa hrať.

Deti (veselo a spontánne) -Áno, hrať, poďte sa deti hrať!

Vlasta (smutne, obzerajúc sa na deti) -Ale na čo?

Čapek -Hrajte sa na varenie, s bábikami, s vrtuľkami a so šarkanom, hrajte sa na školu, na predávanie, stavajte si v piesku tunely a mestá, alebo sa hrajte na vojakov, na požiarnikov a na poľovníkov, na šitie s handričkami a na vlak, hrajte sa na loď a na závody. Ó jejéj, deti, to je na svete všelijakých hier na všetko, čím sa, až budete veľkí chcete stať!

Janko, Otík a Boženka (odchádzajúc do pieskoviska) -Už sa hráme.

Alenka (príduc k Čapkovi) -A na čo sa vy, pán Čapek, budete hrať?

Čapek (sadajúc si na lavičku) -Ja, ja sa budem hrať sám na seba.

Vierka (zvedavo) -Haha, a ako sa to, pán Čapek, na seba hráte?

Čapek (s potmehúdskym úsmevom) -Ako? Takto – pofajčím si a poprechádzam sa chvíľku sem a tam. Pozrime sa, hovorím si pritom, tak túto prácu som už urobil – nuž tak, to som rád, že je hotová!

(vstáva s úsmevom, kývajúc deťom odchádza)

Deti (s úsmevom a kývajúc) -Dovidenia, pán Čapek a príďte zas až budete s prácou hotový...

OPONA

Viiera CHMELÍKOVÁ

AKO JE SVET ZARIADENÝ

Dramatizácia poviedky Josefa Čapka

 SCÉNA

Deti sedia v kruhu, medzi nimi sedí spisovateľ Josef Čapek.

Deti si ho zvedavo obzerajú, netrpezlivo čakajú, kedy začne rozprávať.

Josef Čapek (vstane a začne rozprávať) -Čo by som vám tak porozprával?

František -Rozprávajte nám trebárs – (premýšľa) no, trebárs rozprávajte, ako je svet zariadený.

Josef Čapek (prekvapene) -Čože? To by som vám musel rozprávať od rána do večera, od večera zasa do rána, dnes, zajtra, pozajtra, toho roku i o rok, päť rokov by som musel rozprávať a keby sme ešte štyri roky pridali, ani potom by sme to ešte nevedeli, ako je svet zariadený.

František -Ale my by sme to chceli vedieť ihneď. A to by bola psina – potom by sme nemuseli chodiť do školy! A vôbec, my by sme urobili celkom inak, inakší než aký je dnes.

Josef Čapek -A ako inak, by ste, deti, ten svet urobili?

Deti (prekrikujú sa) -Nuž inakší, zábavnejší.

Josef Čapek -Tak, ako by si ty, František, ten svet zariadil?

František (premýšľa) -Ja by som chcel, aby ľudia nemuseli nič robiť a aby všetko, všetulinko za nich robili škriatkovia.

Josef Čapek -A čo by robili ľudia?

František -Nič. Len by sa vždy hrali a mali by sa dobre, pretože by im museli slúžiť škriatkovia.

Josef Čapek -To by si tomu, František, veľmi nepomohol. Ľudia by nerobili nič, na nič by ani nesiahli, a zato by na nich museli robiť škriatkovia. Nebolo by ti potom tých škriatkov tiež trocha ľúto? A čo keby si potom raz tí škriatkovia povedali „– Keď ľudia nerobia, my tiež nebudeme nič robiť!“ A keď by sa potom zobrali a odišli niekde preč a nechali tu ľudí, nech si ľudia sami pomôžu, ako vedia, a ľudia by nevedeli žiadnu prácu vziať do ruky?

Mirko -Ja by som to na svete zariadil tak, že by všetci ľudia mohli lietať vo vzduchu. Žeby lietali na lietadlách alebo žeby mali krídla a leteli by, kam by chceli. Och, ja by som lietal! (napodobní vtáka)

Josef Čapek -A čo keby si vo vzduchu zablúdil?

Mirko (sa smeje) -Haha, ako by som tam mohol zablúdiť, keď vo vzduchu nie sú žiadne lesy?

Josef Čapek -Ľahko. Letel by si trebárs veľmi vysoko a ďaleko, a potom už by si okolo seba nič nevidel, všade dookola by bol len vzduch, žiadna cesta, žiadna ulica, ani domy, a ty by si potom nevedel, na ktorú stranu sa vrátiť. A tak by si teda vo vzduchu zablúdil a netrafil by si už domov.

Mirko (premýšľa) -Hm, to by som tak vysoko a ďaleko nelietal a vzal by som so sebou vždy mamičku.

Josef Čapek -Ale mamička by možno nemala čas, možno by musela variť...

Mirko (presviedča ďalej) -Potom by mohlo byť na svete zariadené tak, že všetky veci by boli z jedla. V riekach by tieklo mlieko a káva, v studniach by bola polievka a na stromoch by rástli buchty a pečené mäso, domy by boli z perníkov a koláčov a skaly by boli z cukru...

Josef Čapek -A fuj, to by ľudia potom ani neboli ako ľudia, to by nad všetkým tým jedlom poletovali ako muchy. A žiadni ľudia by potom neboli, len také veľké muchy.

Alenka -Ja by som svet zariadila tak, aby všade boli peniaze a každý by si ich mohol vziať koľko len chce, a ľudia by potom nemuseli pracovať, každý by si za tie peniaze kúpil, čo potrebuje, a keby potom už žiadnych peňazí nemal, tak by išiel a vzal by si zasa nové peniaze a opäť začal veselo nakupovať.

Josef Čapek -A čo keby niekto bol taký zlý a neprajný, žeby všetky peniaze pozbieral sám pre seba a stále by chodil a zbieral ich len pre seba a iným by potom už žiadne nenechal?

Alenka -Tak by to mohlo byť, tak, že všetko na svete by bolo zadarmo. Človek by išiel napríklad do hračkárstva alebo do cukrárne a vybral by si, čo sa mu páči a na čo má chuť a potom by povedal

„-Moja úcta“ a ľudia v obchode by tiež povedali „-Moja úcta“ , nikto by nič nemusel platiť, a tak by to bolo všade a všetko, všetulinko by bolo zadarmo a ľudia by nemuseli pracovať.

Josef Čapek (s úsmevom) -Hm, a čo tí ľudia v obchodoch? To je, Alenka predsa tiež práca na celý deň. A tí ostatní by nerobili nič, len by chodili a vyberali si zadarmo, čo by sa im páčilo.

Alenka -Tí ľudia v obchodoch by tiež mali všetko zadarmo a vybrali by si všetko, čo by chceli.

Josef Čapek -Ale tie veci by musel niekto predsa urobiť. Museli by predsa nejakí ľudia včasráno vstávať a tie rožky a tie sladkosti upiecť pre tých ostatných, ktorí by si potom len vybrali, nič za to neplatili a nemuseli nič robiť. To potom tí, čo pracujú by si povedali „-A to by sme boli hlúpi, aby sme pracovali, keď ostatní majú všetko zadarmo a nemusia nič robiť!“ A tak by potom tiež nič nerobili, nikde by sa nič nedostalo, pretože by nikto na svete nechcel pracovať. A ľudia by umreli od hladu a bol by koniec sveta.

Alenka -Tak by teda všetci ľudia na svete museli pracovať.

Josef Čapek -A veď to aj robia. Každý dospelý človek musí robiť nejakú prácu. Aj deti pracujú – učia sa, a to je predsa tiež práca. Učia sa, aby až dorastú, vedeli niečo na svete robiť.

Alenka -Až budem veľká, chcela by som byť kuchárkou alebo pani doktorkou, alebo ešte radšej vydatá ako je mamička.

Mirko -Ja by som chcel byť takým šoférom, čo lieta v balóne alebo v lietadle.

Vierka -Ja by som chcela byť učiteľkou.

Boženka -Ja budem predavačkou v obchode.

Tonko -Ja by som chcel stavať tunely a mosty.

Otík -Ja budem požiarnikom alebo vojakom.

Janko -Ja nechcem byť vojakom ani požiarnikom, ja chcem byť poľovníkom.

Vlasta -Mne by sa najviac páčilo, keby som bola krajčírkou.

Josef Čapek -A čo ty, Karolko?

Karol (bojazlivo) -Ja by som chcel byť ten pán, čo je holý.

Josef Čapek (prekvapene) -Akým holým pánom by si chcel byť?

Karol -Ako som videl na obrázku. Boli tam takí páni, čo len plavky mali.

Josef Čapek (so smiechom) -Aha, zápasníkom alebo plavcom?

Karol -Áno, plavcom alebo kapitánom, alebo námorníkom.

Josef Čapek -Tak viete čo, deti? Necháme rozprávanie a choďte sa hrať.

Deti -Áno, hrať, ale na čo?

Josef Čapek -Hrajte sa na varenie, s bábikami, na školu, na vojakov, na šitie, o,jejej, deti, čo je na svete všelijakých hier na všetko, čím sa, až budete veľkí, môžete stať.

Alenka -A na čo sa, vy, pán Čapek, budete hrať?

Josef Čapek -Ja sa budem hrať sám na seba.

Mirko (zvedavo) -Haha, a ako sa to, pán Čapek, na seba hráte?

Josef Čapek -Ako? Nuž takto. Pofajčievam si a poprechádzam sa chvíľku sem a tam.

(pofajčieva, chodí si po triede)

-A pritom si hovorím „-Tak, túto prácu som už urobil, nuž tak, to som rád, že je hotová.“ A teraz všetci do práce!

Deti si berú do rúk hračky a hrajú sa, Josef Čapek sa spokojne usmieva a pomaly sa prechádza pomedzi deti a opakuje „-Tak, túto prácu som už urobil...“

OPONA