Dobrodružstvá lode Ranný pútnik – C.S. Lewis

Dobrodružstvá lode Ranný pútnik – C.S. Lewis (úryvok)

Náš príbeh sa začína v jedno popoludnie, keď sa Edmundovi a Lucy podarilo nájsť si chvíľku iba pre seba. Pravdaže, rozprávali sa o svojej tajnej krajine – Narnii. Sedeli na kraji postele v Lucinej izbe a hľadeli na obraz zavesený na stene. Bol jediný zo všetkých v tomto čudnom dome, ktorý sa im páčil. Teta Alberta ho priam neznášala, no nemohla sa ho zbaviť, lebo ho dostala ako svadobný dar.
Na obraze bola loď plávajúca priamo k vám.
„Otázkou je,“ nadhodil Edmund, „či si to celé ešte nezhoršujeme, keď sa takto pozeráme na narnijskú loď s vedomím, že sa tam nemáme ako dostať.“
„Aj takého pozeranie je lepšie ako nič,“ vyhlásila Lucy. „A táto loď naozaj vyzerá celkom ako z Narnie.“
„Stále sa hráte na tú hlúposť?“ zaškriekal Clarence, ktorý počúval za dverami a teraz sa vrútil do izby. Vlani na návšteve začul, ako sa rozprávajú o svojej tajnej krajine, a hrozne rád si ich pre to doberal. Bol pravdaže presvedčený, že si ju iba vymysleli.
„Nie si tu vítaný,“ oznámil mu Edmund stroho.
„Snažím sa vymyslieť riekanku,“ nedal sa odbiť Clarence. „Mala by vyzerať asi takto: Deti, čo sa hrali na Narniu, stále iba nariekali a nariekali...“
„Ak nič iné, Narnia a nariekali sa nerýmuje“ odvrkla Lucy.
Väčšina chlapcov by po takomto privítaní buď odišla, alebo sa nahnevala, no Clarence nespravil ani jedno ani druhé. Jednoducho ostal, uškŕňal sa a ďalej sa snažil nadviazať rozhovor.
„Páči sa vám tento obraz?“
„Áno, páči sa nám. Veľmi sa nám páči“
„Je to obyčajný gýč,“ odvrkol Clarence.
„Ak vyjdeš von a zavrieš za sebou dvere, neuvidíš ho“, radil mu Edmund.
„A prečo sa vám vlastne tak veľmi páči?“ spýtal sa bratranec.
„Nuž, ak pre nič iné,“ odvetila Lucy, „tak preto, lebo tá loď na ňom vyzerá, akoby sa naozaj pohybovala. Voda je naozaj mokrá a vlny vytvárajú dojem, akoby sa naozaj dvíhali a klesali.“
Keď sa Clarence zahľadel na obraz, naozaj sa mu zdalo, akoby stúpali a klesali. Pohľad na vlny spôsobil, že mu prišlo nevoľno. Celý ozelenel, no odvážil sa tam pozrieť ešte raz. Vtedy už na obraz bez dychu hľadeli všetci traja.
Na obraze sa totiž všetko pohybovalo. Zošit položený na posteli sa zdvihol a preletel k stene vo vetre, ktorý Lucy úplne rozstrapatil vlasy.
„Prestaňte s tým!“ zvrieskol Clarence hlasom plným strachu a zlosti. „Čo je to za hlúpy trik, ha? Už aj s tým prestaňte, lebo to poviem Alberte a ..... Jaj!“
Z obrazu na nich vyšpľachla jedna vlna s takou silou, že im vyrazila dych.
„Ja ten hnus rozbijem!“ skríkol bratranec. Vyskočil, aby ho strhol zo steny. Odrazu stál na jeho ráme. Pred sebou nemal sklo, ale more – skutočné more s vetrom a vlnami narážajúcimi do rámu. Celkom stratil hlavu a zúfalo sa chytil dvojice, ktorá sa na ráme ocitla spolu s ním. Pár sekúnd spolu s krikom zápasili. Potom ich zaliala ohromná vlna a všetci traja sa zrútili do spenenej vody.
Keď sa znovu vynorili, Lucy videla, ako z lode ktosi skáče do mora. Ľudia z lode im za veľkého pokrikovania spustili niekoľko lán. Po nej vytiahli Edmunda a Clarenca. Posledný šiel nahor ich záchranca – zlatovlasý chlapec. „Ka...Ka... Kaspián!“ zvolala Lucy. Naozaj to bol on – mladučký kráľ Kaspián.
V tej chvíli si Lucy aj Edmund naraz kýchli.
„Som to ja ale hlupák, že vás tu nechávam v mokrých šatách!“ – zvolal Kaspián. „Poďte dolu do podpalubia. Lucy pravdaže dostane moju kajutu.“
A tak sa už o chvíľu Lucy ocitla v kapitánskej kajute na korme lode. Okamžite si ju zamilovala. Bola si istá, že ich čaká nádherné dobrodružstvo.

Gabriela Futová – Trapoška

 - Choď sa učiť! – otcov hlas ma prikvačil rovno vo dverách. Nahnevane som na neho zazrela.
- Doteraz som sa učila, - reagovala som hneď podráždene. – Potrebujem si dať prestávku.
Nečakala som na odpoveď a zmizla preč. Cestou do kuchyne som minula mamku, opäť upratovala. Vyčítavo som na ňu pozrela. Nemusela som ani nič povedať, mamka presne vedela, prečo zazerám aj na ňu. Len sklopila oči a ďalej leštila vyleštené zrkadlo. Nikdy sa ma nezastane, prebleslo mi hlavou. A pritom je svedkom, že sa už dve hodiny poctivo bifľujem. Otcovi to však nestačí. V podstate sa doma ani o inom nerozprávame. Len: - Učila si sa? Choď sa učiť! Prečo sa neučíš?
A pritom ma do učenia vôbec nútiť netreba. Ide mi to celkom fajn. To len otec, vysokoškolský profesor, má pocit, že sa učím primálo. Darmo som mu vysvetľovala, že lepšie známky ako jednotky sa už nedajú získať. On len večne poučuje a mudruje. A to jeho: - Choď sa učiť! – ma vytáča do nepríčetnosti.
Zato v škole, v škole je super. Možno preto, že sedím s najlepšou babou na svete. Volá sa Marína. S Marínou si rozumieme aj bez slov, bavia nás rovnaké veci a vytáčajú presne rovnaké nezmysly. Ako naposledy. Šibnutá upratovačka.
Ja, hlava zábudlivá, som sa vracala po mobil, ktorý som si nechala v lavici. Marína ma už prezýva Skleróza, lebo naozaj stále niečo niekde nechávam. Upratovačka sa do mňa pustila len preto, že som dvoma skokmi prebehla po mokrej dlážke. Dajmisvete! Veď sa nič nestalo. Tá žena úplne hysterčila. Vrieskala na mňa ako zmyslov zbavená, ba sa na mňa zahnala aj metlou.
- Asi jej fakt preskočilo, - skonštatovala Marína. A hneď aj vymyslela pomstu.
Zamaskovala sa do roláka, na hlavu si dala moju šiltovku, vybehla späť k triede a o chvíľu sa s úsmevom na tvári vrátila.
- Tak. A má to!
- Čo si urobila? – od zvedavosti som sa až triasla.
- Prebehla som cez chodbu a akože náhodou som jej skopla vedro s vodou. Aspoň má čo utierať!
Od toho dňa sme mali novú zábavu.
Kúsok, ktorý sme vyviedli upratovačke nasledujúci deň, bol asi najlepším, čo sa nám dovtedy podaril. Zamkli sme ju v našej triede. Najprv len neveriacky stláčala kľučku, po chvíli začala klopať a búchať.
- Odomknite! Ihneď odomknite! Neželajte si ma, vy malé beštie! Otvorte!
- Necháme ju tam? – žmurkla som na kamarátku.
- Chceš riskovať ranu metlou?
- Nechcem, - pokrútila som hlavou. – Ale nechať ju tam...
- Veď školník zvykne prejsť školu, odomkne ju, - mávla Marína rukou.
Treskot dverí ustal.
- Napokon, o pomoc môže zavolať aj cez okno.
- Trapoška.
- Traperka.
- Poď so mnou na výtvarnú.
- Nechce sa mi. Asi pôjdem počkať mamu.
- Domov?
- Čosi! – zaťukala som si na čelo. – Foter je dnes doma celý deň. Mama sa mi ráno zdala veľmi smutná. Počkám ju pred školou.
- Prečo pred školou?
- Veď som ti vravela. Mám prísny zákaz vyrušovať našich na pracovisku. Foter zakázal.
- Aj mamu? – čudovala sa Marína.
- Čo ja viem? Otcov zákaz platí aj na ňu.
- Ja za našimi chodievam.
- Viem, ale vaši sú iní.
- Čau.
- Čau.
Pridala som do kroku. Čoskoro som sedela pred bránou školy na múriku. Mama už mala skončiť. Stále sa však neukázala. Po polhodine som začala byť nervózna a napriek otcovmu zákazu som vošla do školy. Za okienkom sedela vrátnička.
- Dobrý deň, môžete mi, prosím, povedať, či už odišla pani Demeterová?
- Nie je odpísaná. Zrejme bude niekde v budove. Môžeš ísť za ňou.
Keď môžem, tak môžem, pomyslela som si. Pre istotu som sa však spýtala na cestu k laboratóriám. Vrátnička mi ochotne poradila. Vo výťahu som si predstavovala mamu v bielom plášti za stolom nad mikroskopom alebo možno so skúmavkami v ruke. Tá bude prekvapená!
Dvere som našla raz-dva. Ani som nezaklopala, len som ich potichu otvorila. Mama bola ku mne otočená chrbtom. Nemala na sebe biely plášť, len rifle a tričko. Kľačala na kolenách a niečo usilovne zoškrabovala zo zeme. Vedľa nej stálo vedro s vodou.
- Zastupuješ upratovačku? – ozvala som sa veselo.
Mama akoby skamenela. Úplne znehybnela. Zdalo sa, akoby ani nedýchala.
- Mami?
- Áno. Zastupujem, - odpovedala mrazivo.
- To nemohli poprosiť nejakú inú upratovačku? Prečo to dali tebe?
- Lenka, ja som tá nejaká iná upratovačka.
Srdce mi na chvíľu prestalo biť. Tak pre toto som nesmela za mamou do práce... Pocítila som prudké výčitky svedomia. Upratovačku v škole som nazvala spodinou a moja mama je na tom úplne rovnako. Ona predsa nie je spodina. Je milá, múdra a šikovná, a že sa živí upratovaním...
Na druhý deň som našej upratovačke tajne zavesila na vedro čokoládu s veľkým nápisom: - PREPÁČTE.

Maxima Gali: Setruna, dievčatko z Daiely. Nevolám sa nijako.

- Marťania idú - začula som z galérie veľkého skleníka, keď sme spolu s Adelkou vyrazili k našim pokusným rastlinkám. To Robin zase do mňa zarypuje. Vždy do niekoho musí rypnúť. Jeho potmehúdsky úsmev pritom sleduje osobu, ktorú má na muške.
- Aj ty si teraz Marťan - rázne mu vysvetľujem, že sme si rovní.
- Ja som pozemšťan.
- Tak si choď na Zem. Muderec!
- Mudrc, nie muderec.
- Jój ty. Muderec!
Chceli sme zabočiť do ľavého krídla, k rastlinkám, no zbadali sme malé dievčatko. Stála medzi dvoma borovicami v hline. Ona nie je ani Marťanka, nenarodila sa na Marse ako ja a Adelka a Ted a Pier, a ani pozemšťanka, nepriletela zo Zeme. Je úplne iná ako my. Marťania aj pozemšťania máme rodičov pozemšťanov. Ona je z vesmíru z veľmi ďalekej planéty. Daiely. Ale vie po našom, čomu nerozumiem. Ja sa natrápim, kým viem čosi po anglicky a po inak neviem vôbec. Mne stačí esperanto a slovenčina.
- Poď sem k nám hore - Robin spolu s ďalšími chlapcami lákajú dievčatko na galériu.
- Set runa! - zvolala na dievčatko z diaľky jedna pani. To bude jej mama, pomyslela som si.
Dievčatko vyšlo hore. Aj ja s Adelkou. Aby nám nič neuniklo.
- Ako sa voláš? - opýtal sa jej pozemšťan, ktorého meno ešte neviem.
- Nevolám sa nijako.
- Ja sa volám Richard - otočil sa ku kamarátom, ukazoval zaradom na každého a hovoril mená - Robin, Tomáš, Arny. A ty? - ukázal na prstom na dievčatko.
- Nemám meno.
- Máš meno. Ty mi nerozumieš. Pozeraj - zase na každého ukázal. Najprv na seba, potom na ostatných a zakaždým povedal meno. Tentoraz ukázal aj na nás, Adelku a mňa.
Pridala som sa do vysvetľovania.
- Ja som Lívia. Lívia. Lívia. - ťukám prstom na seba. Klepem do dievčatka a nič. Pomáham si aj vecami dookola.
- Lívia - ťuknem na seba.
- Adélka - ťuknem na Adélku.
- Borovica - ťuknem na borovicu.
- Tráva - skočilo mi do reči dievčatko a ukáže na trávu. Potom ukáže na seba - Ja nemám meno.
- Musíš mať meno. Každý má meno.
- Ja som Daielčanka. Nemám meno. Som ešte maličká.
- Ja viem ako sa voláš - ozval sa Robin - Ty si Setruna!
- Ja set runa, ale nevolám sa setruna.
- Voláš. Počul som, keď na teba volala mama.
- Hovorila mi, že si mám na vás dávať pozor. Set znamená pozor, sleduj, bdej a runa znamená cudzinec.
- Na nás si dávaj pozor. Ešte nie si prijatá do klubu marťanských výskumníkov. Ale keď podstúpiš rituál, budeš jedna z nás a už sa nás nebudeš musieť báť. Chceš byť výskumník?
- Áno.
- Zajtra príď k chovnému skleníku, Setruna.
- Nie som setruna.
- Už si Setruna. Ty si doteraz meno nemala, tak nemôžeš protestovať.
- Môžem, je to nepekné meno. Dávať pozor na cudzincov. Nebudem Dávaťpozornacudzincov. My, malí Daielčania, sa nijako nevoláme!
- A ako ťa oslovuje mama?
- My sa oslovujeme potichu. Dnu. V mysli.
- Héj? To sa nedá.
- Dá.
- A keď niekto o tebe hovorí inému? Vtedy sa ako voláš?
- Aj vtedy ma oslovuje v mysli. Dnu. Potichu.
- A ako ten druhý vie, že si to práve ty?
- Vie, ako keby si hovoril nahlas.
- Potom ale to vnútorné meno vieš povedať nahlas.
- Neviem. Vnútorné slová nemajú vonkajší zvuk.
- A keď o tebe niekto píše?
- Vtedy budem mať zvučné meno. Keď niekto o mne bude písať. Ale ešte nemám. Ešte som malá.
- Ja ťa budem volať Seťa. Chceš? - zmiernila som Robinove pomenovanie dievčatka. Aj tak jej už nikto nebude chcieť vymyslieť iné meno.
- Seťa? Seťa je dobré meno. Se je sledovať a Ťa je vesmír. Seťa je pekné meno. Budem Seťa.
Setruna mala radosť a ja som mala radosť, lebo ona mala radosť a to nie hocijakú radosť, ale radosť, ktorú spôsobil môj nápad s menom.
- Poď s nami k rastlinkám. Máme dve púpavy, ktoré učíme na marťanskú flóru a faunu.
- Už musím ísť k našim. Volajú ma.
- Ja nič nepočujem.
- Ja áno. Volajú potichu.
Odchádzala. Keď bola zo skleníka skoro vonku, Robin na ňu zavolal - Setruna! Zajtra pred obedom!Mame malého dievčatka sa čosi nepozdávalo.
- Čím sa ti vyhrážal?
- Ničím.
- Prečo na teba kričal set runa?
- On ma tak volá.
- Čo si dovoľuje! Ty ešte nemáš meno. Si maličká. Vyrastieš a dostaneš zvučné meno. To dám do poriadku, nič sa neboj. Také meno!
- Ale - Setruna v duchu pomyslela na Líviu a jej mama vedela, na koho myslí, veď bola Daielčanka - ma volá Se-Ťa. Pekné meno.
- Poď! Se-Ťa. Nech nám nevychladne večera - pozrela sa na dcéru a vedela, už vyrástla. Má meno.

Maxima Gali: Nebezpečný deň

Deň skoro ako každý iný, ale predsa iný. Iný bol už tým, že som sa pokúsila nenápadne vyšmyknúť von, avšak mama bola šikovnejšia a neviem ako, ale odniekiaľ z chodby, odkiaľ ma nemohla vidieť ma predsa uvidela a zvolala - Kam ideš Lívia? Máš urobené úlohy?
- Dnes prídu - mama predsa vie, že priletí kozmická loď zo Zeme.
- Kto príde? - prečo sa tvári, že to pre mňa nie je dôležité. Je! A ešte ako!
- Prídu zo Zeme. Noví kolonisti, veď všetci tam budú. - mala som sa stretnúť s Adelkou, no moje vzdušné plány unášal do nenávratna vetrisko povinností.
- O siedmej. Sú tri hodiny. Neboj sa, pôjdeme k plošine spolu s otcom keď sa vráti z práce.
- Ale...
- Aké ale. Čo špekuluješ?
- A - nahodila som prosíkací výraz, nakoľko mi to moje herecké schopnosti dovolili - a nemohla by som ísť s Aďou?
- Nemohla. Tam je taška, zošity a do izby!
Úlohy som rýchlo spravila, čo ak ešte Adelku stihnem doma.
- Škrabopis? Škrabopis! - mama listovala v zošitoch - Ako by nie, keď sa ponáhľaš a nemáš kde sa ponáhľať. S nami pôjdeš. Nerozumela si? Alebo chceš ostať doma?
Mama je neoblomná. Musím počkať spolu s ňou na otca.
Čas sa vlečie. Otca nikde.
- Mami! A čo urobíme, keď prídu zlí ľudia?
- Prečo by mali prísť zlí ľudia?
- Na Marse nevidíme, kto nastupuje do lode. Možno loď unesú teroristi. Prídu tu a budú nás predávať na Zemi ako otrokov, alebo tu budeme na nich pracovať. Alebo nás budú mučiť.
- To čo splietaš. Nijakí zlí ľudia neprídu. Poslali nám zoznam, kto príde a aj ich životopisy. Normálni ľudia prídu. Ako ja a ty.
- Ja nie som ako ty. Ja som už Marťanka. Narodila som sa na Marse. Oni sú ako ty, nie ako ja.
- Jak by nie. Ako ty. Komu si sa narodila? Pozemšťanom. Tak si pozemšťanka. A nepleť toľko, to čo do teba vošlo. Zase ste debatovali? S Daliborom?
- Nedebatovaalii smee s Daliibooroom - naťahujem slová, akoby som tým mohla poprieť ich pravdivosť. To aby som nebola žalobaba. Čo si mama myslí, za to nemôžem, ale žalovať sa nemá.
- Ale nám ste zoznam neukázali.
- Isto. Koľko máš rokov! Tebe budeme zoznam ukazovať!
- No a čo koľko mám rokov. A ja nechcem vedieť, kto tu príde? Desať mám. To je už dosť veľa. A aj tak môžu uniesť loď teroristi. A čo potom budeme robiť?
- Nič nebudeme robiť. Až prídu, potom špekuluj.
- Bude neskoro.
- Aby nebolo neskoro, aby som ti jednu neuťala. Ticho buď. Už ťa nevládzem počúvať!
Loď ostala visieť pred Marsom v bezpečnom pásme a na plošine pristál lietajúci tanier. Je to výnimočný deň. Pošta zo Zeme chodí každého pol roka, ale kolonisti prišli po piatich rokoch. Nové tváre. Všetci sú zvedaví. Otec od nás odbehol. Patrí k organizátorom. Neviem čo presne robil. Myslím, že stál a pozeral rovnako ako ja, iba bol pri tanieri bližšie. Ale veľa dospelých chodilo hore dole, nosili veci, podávali ruky nováčikom. Zazrela som aj deti. Bolo ich päť. Samí chlapci. Jeden skoro ako ja, traja mladší a jeden starší. Keby rozprávali svojou rečou, isto by som nič nerozumela, ale onen rovesník so mnou poriadne nahlas, aby všetci počuli, spustil esperanto - Konečne sa okúpem v poriadne veľkej vani! V bazéne!
Všetko sa niekam rozišlo a aj my sme sa s mamou pustili domov.
- Mami, oni nám zničia vodu! - nedalo mi.
- Nezničia. Čo ty na nich žiarliš?
- Nežiarlim. A kde budú spať?
- Doniesli si nové domy.
- Ale nemajú ich ešte postavené.
- Nie. Zatiaľ budú v okrúhlom skleníku.
- V stanoch? Na ležadlách? Ja chcem spať v stane. Mami, môžem aj ja spať v stane?
- Lívia - mama ma privinula k sebe - nežiarli toľko. Sú unavení z cesty. Potrebujú oddýchnuť. Necháme ich na pokoji. To sa nepatrí teraz chodiť k nim. Poď, ty môj nedočkavec. Za chvíľu sa budeme poznať ako... ako topánky.
- Ako topánky? Topánky?
- Neviem. Hej. Budeme ich poznať ako svoje topánky.
- Mami a ty vieš, ako sa volá chlapec, čo sa chce kúpať vo vani?
- Robin.

Katarína Švecová - Emilov šťastný deň

- Stojí, stojí mohyla, na mohyle zlá chvíľa...
- Filip, trochu života do toho prednesu. Skús pracovať viac s hlasom, vnes do toho tajomnú atmosféru, rozumieš?
Prikývnem a je mi to jedno. Začnem teda odznova úplne rovnako ako pred chvíľou, možno jej už konečne dôjde, že nemám chuť sa strápňovať a dá mi pokoj.
- Stojí, stojí mohyla, na mohyle zlá chvíľa...
- Stop! Choď si sadnúť! Je mi to ľúto, ale tento rok to nepôjde. Čo je s tebou? Máš problémy? Nechceš sa mi zdôveriť?
Tú ženskú nič nezastaví. Ani netuší, akú radosť mi spôsobila, že nemusím robiť zo seba pajáca. Na tento okamih som čakal niekoľko rokov. Konečne to vyšlo.Ale čo teraz s ňou? Pozerá na mňa sústrastne, dobre, že sa nerozplače. Musím niečo podniknúť.
- Ďakujem, nič mi nie je.
- V poriadku, Filip, na budúci rok ti to opäť vyjde, neboj. Spolu to dokážeme. Ak by si mal náhodou niečo na srdci, vieš, kde ma nájdeš.Teraz choď domov, oddýchni si, vyzeráš veľmi unavene.
- Dovidenia.
- A už ma niet. Konečne sloboda! Dlho očakávaná sloboda. Mám jedno popoludnie iba pre seba. Ešte musím niečo porobiť s baletom a klavírom a všetko bude, ako má byť.
Pred domom stretnem Emila, ide si zakopať s Ľubom a Norom na susedné ihrisko.
- Emil, počkaj ma, idem s tebou, - zakričím na neho.
- Filip, ty nemáš dnes dramatický? – opýta sa Emil.
- Už som skončil, podarilo sa mi zbaviť sa tej starej otravy, dúfam, že natrvalo, - odpovedám s patričnou hrdosťou v hlase.
- A čo na to vaši? – nedá pokoj Emil s hlúpymi otázkami.
- Budú sa s tým musieť zmieriť. Pohnime, určite už začali bez nás, - snažím sa Emila urýchliť. Niekedy je ako pripečený. Jeho hlúpe otázky nemajú konca kraja. Ja sa neviem dočkať, kedy si zakopem, a on iba zdržiava premávku.
- A keď si s tým prestal, nemohol by som tam chodiť ja?
Tak to je asi najhlúpejšia otázka, akú niekedy vypustil z úst.
- Ti preskakuje alebo čo? Emil, ty nie si kompletný. Konečne sa mi podarilo od učky vypadnúť, aby som mohol s tebou hrávať poobede futbal, a ty sa ma spýtaš takú hlúposť. Poďme už! - zavelím, ale Emil ostane stáť. Po trápnej minúte ticha sa konečne pohne a ticho kráča s novou futbalkou pod pazuchou smerom na ihrisko. O chvíľu opäť zastane a položí mi ďalšiu priblblú otázku.
- A čo balet?
- Emil, pohni kostrou a poď už. Nebudú na nás čakať, - ale Emil vôbec nevyzerá, že by chcel sebou pohnúť, - čo má byť s baletom?
- Ani tam už viac nebudeš chodiť? – nedá sa odbiť. Keď chceme stihnúť futbal, budem mu musieť zodpovedať tie jeho otázky, aby dal pokoj.
- Dobre, Emil. Dávam ti chvíľku na otázky, ale potom bežíme, jasné?
Emil prikývne a konečne sa mu na tvári objaví úsmev. Niekedy je horší ako blcha, ale ako kamarát je fajn.
- Budeš chodiť na balet? – vráti sa Emil k pôvodnej otázke.
- Pevne verím, že to dlho nepotrvá a vypečiem s nimi ako dnes s učkou.
- Ako to chceš urobiť, Filip?
- Neviem ešte, doteraz som sa zaoberal iba likvidáciou dramatického....možno sa začnem prežierať. Načo by im bol tučný baleťák? – nezdržím sa pri tejto predstave smiechu. Vidím sám seba napchávajúceho sa hamburgermi a čipsami, ktoré zapíjam litrami koly. Krásna predstava.
- A nemohol by som tam ísť namiesto teba?
- Tebe už načisto praská? Najprv dramatický, teraz balet! Nechceš ísť náhodou za mňa aj na klavír? – pýtam sa Emila, ktorý bol zjavne dnes o niečo dlhšie na slnku.
- A mohol by som Filip? – opýta sa natešene a na moje prekvapenie pokračuje ďalej, - vždy som ti závidel, že tam môžeš chodiť. Raz som išiel s mamou na Luskáčika a bolo to perfektné...
- To vážne? – dochádza mi dych, ale podľa výrazu Emilovej tváre je mi jasné, že si zo mňa nestrieľa. Začni myslieť, Filip, hovorím si pre seba. Ten chlapec si neuvedomuje, čo mu hrozí. Čo by som z toho mohol mať? Niekoľko voľných popoludní.
- Keď tak nad tým premýšľam, nie je to najhorší nápad. Klavír si nechám, to nie je až také hrozné, ale ostatné by šlo, - tvárim sa vážne, ale ide ma roztrhnúť od smiechu pri pohľade na rozžiareného Emila, - postav sa na špičky, či si vôbec vhodný na balet.
Emil sa poslušne postaví na špičky a stojí rovno ako svieca.Takto som videl stáť iba môjho učiteľa. Bol som presvedčený, že normálny človek niečoho takého nie je schopný. Koniec koncov, Emil nie je dvakrát normálny.
- Dobre, celkom ti to ide, - uznanlivo zhodnotím jeho výkon, - ale čo za to?
- Akože, čo za to? – Emil klesne späť na zem a nechápavo sa na mňa díva.
- Ja ti pustím balet, ako bonus pridám dramatický, je logické, že sa pýtam, čo z toho budem mať ja? – vysvetľujem. Emil sa zamyslí a zrak mu padne správnym smerom – na futbalku, ktorú mu sestra priniesla z Barcelony, nemá chybu.
- Bude ti stačiť? – ukáže na loptu a poslednýkrát do nej kopne.
- Môže byť ...to by bola náhrada za dramatický, - odpoviem a pre istotu, aby si to Emil nerozmyslel, loptu si jednou nohou poistím.
- Dramatický mal byť bonus, nie? – namieta Emil.
- Aj za bonusy sa platí, taký je život, - pokračujem podľa plánu. Emil si uvedomuje, že mi musí vyhovieť. Rodičia by mu nikdy nedovolili chodiť na balet. Otec chce mať z neho Pelého.
- Čo za balet? – opýta sa a netrpezlivo pri tom klopká nohou. Robí to vždy, keď je nervózny.
- Tvoju pozíciu útočníka a mlčanlivosť pred mojimi rodičmi, - odpoviem a čakám na jeho reakciu. Na moje prekvapenie Emil vyskočí od radosti dva metre, objíme ma a uteká preč.
Cvok, čistý cvok ten Emil. Vezmem loptu a idem si radšej zakopať, aby som sa náhodou od neho nenakazil.

Ľudmila Mičeková: Na mori s Horácom Nelsonom

Že ráno je múdrejšie večera sa nepotvrdilo. Naopak, bolo ešte hlúpejšie a navyše plné trapasov. Začalo sa touto Ondrovou otázkou:
„Tati, kde sú záchody a sprchy? Kam máme ísť?“
„Nuž, pravdu povediac, verejné záchody ani sprchy v Drveniku nie sú. Ale žiadny problém, plavčíci. Potrebu urobíte v prírode a umývanie vynecháte.“
„Dofrasa!“ zahundre Samo. Potrebu v prírode! Tatkovi sa ľahko vraví, keď si ešte večer s Tinou dojednali u majiteľa Neptuna, že ráno môžu použiť ich toalety. Lenže zabeštelovali si to iba pre seba. Vraj sa tam nemôžu dovaliť s celou perepúťou. Čoby nemohli! Za tie eurá, čo tam tatko utratil, pokojne mohol ísť ešte aj Horác...
Ondro, ktorému zrušenie umývania prišlo celkom vhod, sa opýta:“Ani zuby si nemusíme čistiť?“
„Dnes výnimočne ani zuby. Musíme šetriť vodou.“
„Bezva!“ zaraduje sa Ondro, akoby špinavé zuby boli dajaká super výhra.
Po raňajkách sa bratia vyberú serpentínkou pomedzi kamenné domy a dvory na kopec, aby si pohľadali dajaké zákutie, čo by im poslúžilo ako záchod. Samo si vyberie skryté miesto pod rozložitým figovníkom. Ondro sa chvíľu nerozhodne motká a napokon sa uspokojí s neveľkým kríkom pozdĺž kamenného plota obrasteného brečtanom. Len čo si stiahne nohavice a čupne, pocíti na zadku zvláštne pichanie. Akoby sa mu doň zabodávali dva tŕne – jeden do jednej polky, druhý do druhej. Otočí hlavu, nevidí však nič podozrivé. Iba kaktusy, plôtik z kameňa, nízku drevenú bráničku a nad ňou... och! ....pichľavý pohľad žeravých očí. Preboha! Čo je to za príšeru? Čierna tvár, riedka briadka, rohy... Čert! Des a hrôza mu ochromia telo. Prekopŕcne sa a metajúc sa ako ryba na suchu, zúfalo volá:
„Pomóóóc!“ Zaraz dobehne vyľakaný Samo:
„Čo sa ti stalo, človeče? Prečo sa váľaš?“
„T-tam! Čert!“ máva Ondro smerom k bráničke, no oči má pre istotu zavreté.
Samo zíza na rohaté čierne čudo vystrkujúce hlavu spoza bráničky. V prvom momente sa aj jemu zdá, že je to čert. Keď však domnelý čert zamečí ako koza, odrazu mu je všetko jasné. So smiechom sa obráti na brata:
„Ty bambus, vieš čo to je?“
Ondro pootvorí jedno oko a vysúka šalamúnsku odpoveď:
„Trošku viem a trošku neviem. Viem, že je to zviera...ale neviem aké.“
„Cap. Normálny cap.“
„Me-e-e-e-e-éééé,“ ozve sa zviera, akoby chcelo potvrdiť Samove slová. Stojí bez pohnutia, iba chumáče na brade sa mu chvejú. Zvedavo hľadí na chalanov.
Samo zdvihne zo zeme patyk a povie: „Kukaj, ako bude prášiť!“ Potom namieri patyk capovi medzi oči a urobí výpad. Cap cúvne. „Vidíš!? zarehoce sa Samo. Chce urobiť ďalší výpad, no vtom cap zahrabe kopytami a so sklonenou hlavou vyrazí vpred. Skôr než sa chalani nazdajú, preskočí bráničku. Pri dopade sa mu tenké, dengľavé nohy podlomia a klesne na zem . Kým sa pozviecha, chalani nelenia a vezmú nohy na plecia. Neobzerajúc sa napravo ani naľavo, uháňajú, čo im sily stačia. Zastaví ich až vysoká kamenná ohrada pri kostole. Ale len na zlomok sekundy. Bleskurýchlo sa vyškriabu na ohradu. Sú v bezpečí. Zatiaľ....
Keď z nich opadne upachtenosť a strach, začnú špekulovať kadiaľ dole. Vonkajšiu stranu ohrady stráži cap a pozdĺž vnútornej rastú tŕnisté ružové kríky. Práve sa chystajú na zoskok, keď sa im nad hlavami ozve hromový hlahol zvonov zvolávajúci na nedeľnú pobožnosť.
„Bim-bam! Bim-bam!“ Cap sa zľakne, zvrtne sa na kopytách a splašene odhopká. Len čo sa stratí vo vinici, bratia zlezú z ohrady a predierajúc sa zástupom postarších žien s modlitebnými knižkami, sa vydláždenou uličkou dostanú až k moru. 

Jana Bodnárová: Dievčatko z veže

Ajka žije iba so svojou mamou architektkou vo veži. Dievčatku sa špicatá veža javí strašidelná. A navyše sa objaví mamin nový priateľ Daniel...
Toho Človeka – ako Ajka dlho volala Daniela – spoznala vlani na Vianoce. To ešte bývali s mamou v dvojizbovom byte na sídlisku a všetko bolo dobré, bezpečné a len ich. Kým neprišiel Ten Človek. Mama práve rozsvietila vianočný stromček, keď zazvonil pri dverách. Vstúpil, vysoký, chudý, bradu mal zasneženú a okuliare, za ktorými mrkali malé oči, boli zarosené. Ajkina mama mu ich zobrala a utrela do lemu svojej dlhej sukne. Ten Človek sa prstami dotkol maminých vlasov. Ajka to všetko poplašene sledovala a v tej chvíli cítila zlosť voči cudzincovi, ktorý k nim prišiel večerať. Aj keď priniesol kopu darčekov.
– Ty sa tento rok nemieniš pozrieť, čo si dostala pod stromček? – povedala prekvapená mama, keď Ajka nešla rozbaľovať svoje škatule ani po večeri. Ajka pristúpila blízko k mame a pošepkala jej: – Mami, nech Ten Človek ide od nás preč! Mama sa trošilinku zamračila, pokrútila hlavou, ale potom šla iba pustiť hlasnejšie hudbu a ďalej pila horúce víno s Tým Človekom. V ten Štedrý večer darovala Ajka mame knižočku, ktorú sama napísala, a ku ktorej urobila i pár kresbičiek. Knižočke dala názov O hviezdičke bez mena a vyrozprávala v nej príbeh jednej malej hviezdičky, ktorá sa práve narodila na oblohe a cítila sa strašne otrávená, lebo nemala žiadne meno ani kamarátku. To preto sa chcela zošmyknúť z oblohy na zem a nájsť tam svoju priateľku v nejakom naozajstnom dievčatku, ktoré by ju nosilo vo vlasoch alebo aspoň v jednom uchu. – To je prekvapenie! Tá téma! Rozprávka o hviezdičke. To je dobré znamenie, Daniel, – povedala mama, keď roztržito listovala v popísaných papierikoch, ktoré Ajka zopla spinkami na papier. – Vieš, čím je Daniel? Náš hosť? Tuším som ti to ešte ani nepovedala. On je astronóm. Pracuje vo hvezdárni. Ten Človek sa trošičku pousmial a dobrácky klipkal ťažkými viečkami:
– Ty si napísala o hviezdičke? To som rád! Hviezdy sú fakt môj svet. Vieš, z čoho sa skladajú? Ajka iba pokrčila plecami. – Z atómov a plynov. A naozaj sa možno i teraz formuje nová hviezda. Možno s novou slnečnou sústavou. Ale vo vesmíre sa to robí strašne, strašne pomaly. Vieš, keď veľká hviezda spotrebuje svoje palivo, jej stred sa zrúti. To spôsobí obrovský výbuch. Ten odpáli vonkajšie vrstvy hviezdy, ktoré sa rútia kozmom veľmi veľkou rýchlosťou a vytvárajú tak supernovu. – To je úžasné! – vydýchla mama. Ajka mlčala. – A kde sme my? – opýtala sa mama. – My? V našej galaxii, Mliečnej dráhe. Je to stotisíc svetelných rokov veľký disk a obsahuje sto miliárd hviezd. Najstaršia má asi desať miliárd rokov. Naše Slnko má štyri a pol miliardy rokov... Len čo vošli do ich slepej uličky, Ajka To uvidela. Šklblo jej telom, až jej skoro vypadol z rúk balíček s čínskou šatkou pre tetu Zitu. Cez škáry v podkroví veže sa dralo svetlo. Bielomodrasté, studené, nebezpečné! – Svetlo! Svieti sa v špici veže! Ja tam nejdem! Ja do tej hlúpej veže nejdem! Vždy som vedela, že v špici sa čosi ukrýva! Počula som raz zvuky! Hlasy nejakých duchov! 

V paneláku bolo lepšie! – Bože! Ty máš oči! – povedala mama úplne pokojne. – Do poslednej chvíle to malo byť prekvapenie. Vianočný darček pre teba. Musím ti to povedať tu na ulici. Si tvrdohlavá ako osol, asi by som ťa fakt domov nedostala. Tam hore je Daniel. – Da-niel? To on má byť môj vianočný darček? Už zasa?! Mama sa rozosmiala: – No, nie celkom. Pozri... kým si ty chodila do školy, my sme upravovali krov veže. Vymenili trámy, podlahu, urobili v krytine otvor... Uvidíš načo! To ti už teraz neprezradím. Tak sa už pohni, ty vyľakané decko! Daniel privítal Ajku s jej mamou celý uveličený. – Hotovo! – zvolal. – Prišli ste práve včas! V špici veže vonia drevo a čerstvý lak. Uprostred podlahy stojí obrovský kovový valec a smeruje do skleného otvoru. Ajka ho ohromene skúma. – Priniesol som sem špeciálny ďalekohľad na pozorovanie nočnej oblohy. Sľuby sa majú plniť. Dlhujem ti nájsť hviezdičku. Sneženie prestalo. Táto noc bude jasná. Pozrieme sa do tváre Mesiacu...– Jé! Vyzerá ako brucho korytnačky. Urobenej z mramoru! – skríkne Ajka, keď oko priloží ku koncu ďalekohľadu. Daniel sa usmieva: – Alebo Večernica... tá zasa vyzerá ako jasne blikotajúca iskierka. Ale pozri sa na ňu v ďalekohľade, – Daniel teraz čosi porobí s kolieskami na valci svojho prístroja. Ajka vydýchne: – Ja... ja vidím nádhernú guľu! – A to je planéta, ktorú voláme Venuša. Teraz budeme hľadať tvoju dvojníčku. – Čo si to povedal? – Ajka sa odtrhne od zázračnej gule a vyvaľuje oči na Daniela. Ako tento okuliarnatý astronóm mohol uhádnuť jej tajomstvo!? Ako mohol vidieť do jej hlavy?! Taký ďalekohľad predsa neexistuje. – Čo sa tak čuduješ? – opýtala sa mama. – Pretože ja celý deň rozmýšľam o svojej dvojníčke! Teta Zita mi ráno povedala, že každý človek má svojho dvojníka.

 – Aha! A zabudla ti povedať, či na zemi, alebo i na nebi, – smeje sa mama, ale Ajku to tentoraz nenazlostí. Na zem skĺzne ako vetroň decembrová noc. Ajka je už oblečená v pyžame a uprene pozerá do zrkadla v kúpeľni. Zrkadlovému dievčatku so zvedavými očkami a japonskou ofinkou šepká: - Tento deň bol zvláštny. Začal sa tajomstvom a skončil ešte väčším! Tým, čo obaľuje naše domy, toto mesto a všetky mestá, i nás samých. Je to To, čo som videla v ďalekohľade... – potom sa Ajka pyšne vystrie a vypne hrudník. Keď sa Ajka šuchne na svojej váľande pod paplón, vidí cez okno mesiac. Zdá sa jej teraz, bez ďalekohľadu, maličký a bezbranný ako vajíčko na hladine tmavého, nekonečného oceánu. Medzi ohňostrojom hviezd sa trasie jedna malilinká hviezdička bez mena. Možno je to presne tá, ktorú našiel pre Ajku v ďalekohľade dnes večer Daniel. Hviezda, ktorá žiari, je ako neviditeľne dievčatko, ako hviezdna tanečnica, ktorá tancuje po oblohe.
Možno je to skutočne tá, ktorá má byť navždy Ajkinou dvojníčkou.