Setruna, dievčatko z Daiely – Maxima Gali

Maxima Gali: Setruna, dievčatko z Daiely.

Nevolám sa nijako. 

- Marťania idú - začula som z galérie veľkého skleníka, keď sme spolu s Adelkou vyrazili k našim pokusným rastlinkám. To Robin zase do mňa zarypuje. Vždy do niekoho musí rypnúť. Jeho potmehúdsky úsmev pritom sleduje osobu, ktorú má na muške.
- Aj ty si teraz Marťan - rázne mu vysvetľujem, že sme si rovní.
- Ja som pozemšťan.
- Tak si choď na Zem. Muderec!
- Mudrc, nie muderec.
- Jój ty. Muderec!
Chceli sme zabočiť do ľavého krídla, k rastlinkám, no zbadali sme malé dievčatko. Stála medzi dvoma borovicami v hline. Ona nie je ani Marťanka, nenarodila sa na Marse ako ja a Adelka a Ted a Pier, a ani pozemšťanka, nepriletela zo Zeme. Je úplne iná ako my. Marťania aj pozemšťania máme rodičov pozemšťanov. Ona je z vesmíru z veľmi ďalekej planéty. Daiely. Ale vie po našom, čomu nerozumiem. Ja sa natrápim, kým viem čosi po anglicky a po inak neviem vôbec. Mne stačí esperanto a slovenčina.
- Poď sem k nám hore - Robin spolu s ďalšími chlapcami lákajú dievčatko na galériu.
- Set runa! - zvolala na dievčatko z diaľky jedna pani. To bude jej mama, pomyslela som si.
Dievčatko vyšlo hore. Aj ja s Adelkou. Aby nám nič neuniklo.
- Ako sa voláš? - opýtal sa jej pozemšťan, ktorého meno ešte neviem.
- Nevolám sa nijako.
- Ja sa volám Richard - otočil sa ku kamarátom, ukazoval zaradom na každého a hovoril mená - Robin, Tomáš, Arny. A ty? - ukázal na prstom na dievčatko.
- Nemám meno.
- Máš meno. Ty mi nerozumieš. Pozeraj - zase na každého ukázal. Najprv na seba, potom na ostatných a zakaždým povedal meno. Tentoraz ukázal aj na nás, Adelku a mňa.
Pridala som sa do vysvetľovania.
- Ja som Lívia. Lívia. Lívia. - ťukám prstom na seba. Klepem do dievčatka a nič. Pomáham si aj vecami dookola.
- Lívia - ťuknem na seba.
- Adélka - ťuknem na Adélku.
- Borovica - ťuknem na borovicu.
- Tráva - skočilo mi do reči dievčatko a ukáže na trávu. Potom ukáže na seba - Ja nemám meno.
- Musíš mať meno. Každý má meno.
- Ja som Daielčanka. Nemám meno. Som ešte maličká.
- Ja viem ako sa voláš - ozval sa Robin - Ty si Setruna!
- Ja set runa, ale nevolám sa setruna.
- Voláš. Počul som, keď na teba volala mama.
- Hovorila mi, že si mám na vás dávať pozor. Set znamená pozor, sleduj, bdej a runa znamená cudzinec.
- Na nás si dávaj pozor. Ešte nie si prijatá do klubu marťanských výskumníkov. Ale keď podstúpiš rituál, budeš jedna z nás a už sa nás nebudeš musieť báť. Chceš byť výskumník?
- Áno.
- Zajtra príď k chovnému skleníku, Setruna.
- Nie som setruna.
- Už si Setruna. Ty si doteraz meno nemala, tak nemôžeš protestovať.
- Môžem, je to nepekné meno. Dávať pozor na cudzincov. Nebudem Dávaťpozornacudzincov. My, malí Daielčania, sa nijako nevoláme!
- A ako ťa oslovuje mama?
- My sa oslovujeme potichu. Dnu. V mysli.
- Héj? To sa nedá.
- Dá.
- A keď niekto o tebe hovorí inému? Vtedy sa ako voláš?
- Aj vtedy ma oslovuje v mysli. Dnu. Potichu.
- A ako ten druhý vie, že si to práve ty?
- Vie, ako keby si hovoril nahlas.
- Potom ale to vnútorné meno vieš povedať nahlas.
- Neviem. Vnútorné slová nemajú vonkajší zvuk.
- A keď o tebe niekto píše?
- Vtedy budem mať zvučné meno. Keď niekto o mne bude písať. Ale ešte nemám. Ešte som malá.
- Ja ťa budem volať Seťa. Chceš? - zmiernila som Robinove pomenovanie dievčatka. Aj tak jej už nikto nebude chcieť vymyslieť iné meno.
- Seťa? Seťa je dobré meno. Se je sledovať a Ťa je vesmír. Seťa je pekné meno. Budem Seťa.
Setruna mala radosť a ja som mala radosť, lebo ona mala radosť a to nie hocijakú radosť, ale radosť, ktorú spôsobil môj nápad s menom.
- Poď s nami k rastlinkám. Máme dve púpavy, ktoré učíme na marťanskú flóru a faunu.
- Už musím ísť k našim. Volajú ma.
- Ja nič nepočujem.
- Ja áno. Volajú potichu.
Odchádzala. Keď bola zo skleníka skoro vonku, Robin na ňu zavolal - Setruna! Zajtra pred obedom!Mame malého dievčatka sa čosi nepozdávalo.
- Čím sa ti vyhrážal?
- Ničím.
- Prečo na teba kričal set runa?
- On ma tak volá.
- Čo si dovoľuje! Ty ešte nemáš meno. Si maličká. Vyrastieš a dostaneš zvučné meno. To dám do poriadku, nič sa neboj. Také meno!
- Ale - Setruna v duchu pomyslela na Líviu a jej mama vedela, na koho myslí, veď bola Daielčanka - ma volá Se-Ťa. Pekné meno.
- Poď! Se-Ťa. Nech nám nevychladne večera - pozrela sa na dcéru a vedela, už vyrástla. Má meno.