Setruna, dievčatko z Daiely – Maxima Gali

Maxima Gali: Setruna, dievčatko z Daiely.

Nevolám sa nijako. 

– Marťania idú – začula som z galérie veľkého skleníka, keď sme spolu s Adelkou vyrazili k našim pokusným rastlinkám. To Robin zase do mňa zarypuje. Vždy do niekoho musí rypnúť. Jeho potmehúdsky úsmev pritom sleduje osobu, ktorú má na muške.

– Aj ty si teraz Marťan – rázne mu vysvetľujem, že sme si rovní.

– Ja som pozemšťan.

– Tak si choď na Zem. Muderec!

– Mudrc, nie muderec.

– Jój ty. Muderec!
Chceli sme zabočiť do ľavého krídla, k rastlinkám, no zbadali sme malé dievčatko. Stála medzi dvoma borovicami v hline. Ona nie je ani Marťanka, nenarodila sa na Marse ako ja a Adelka a Ted a Pier, a ani pozemšťanka, nepriletela zo Zeme. Je úplne iná ako my. Marťania aj pozemšťania máme rodičov pozemšťanov. Ona je z vesmíru z veľmi ďalekej planéty. Daiely. Ale vie po našom, čomu nerozumiem. Ja sa natrápim, kým viem čosi po anglicky a po inak neviem vôbec. Mne stačí esperanto a slovenčina.

– Poď sem k nám hore – Robin spolu s ďalšími chlapcami lákajú dievčatko na galériu.

– Set runa! – zvolala na dievčatko z diaľky jedna pani. To bude jej mama, pomyslela som si.
Dievčatko vyšlo hore. Aj ja s Adelkou. Aby nám nič neuniklo.

– Ako sa voláš? – opýtal sa jej pozemšťan, ktorého meno ešte neviem.

– Nevolám sa nijako.

– Ja sa volám Richard – otočil sa ku kamarátom, ukazoval zaradom na každého a hovoril mená – Robin, Tomáš, Arny. A ty? – ukázal na prstom na dievčatko.

– Nemám meno.

– Máš meno. Ty mi nerozumieš. Pozeraj – zase na každého ukázal. Najprv na seba, potom na ostatných a zakaždým povedal meno. Tentoraz ukázal aj na nás, Adelku a mňa.
Pridala som sa do vysvetľovania.

– Ja som Lívia. Lívia. Lívia. – ťukám prstom na seba. Klepem do dievčatka a nič. Pomáham si aj vecami dookola.

– Lívia – ťuknem na seba.

– Adélka – ťuknem na Adélku.

– Borovica – ťuknem na borovicu.

– Tráva – skočilo mi do reči dievčatko a ukáže na trávu. Potom ukáže na seba – Ja nemám meno.

– Musíš mať meno. Každý má meno.

– Ja som Daielčanka. Nemám meno. Som ešte maličká.

– Ja viem ako sa voláš – ozval sa Robin – Ty si Setruna!

– Ja set runa, ale nevolám sa setruna.

– Voláš. Počul som, keď na teba volala mama.

– Hovorila mi, že si mám na vás dávať pozor. Set znamená pozor, sleduj, bdej a runa znamená cudzinec.

– Na nás si dávaj pozor. Ešte nie si prijatá do klubu marťanských výskumníkov. Ale keď podstúpiš rituál, budeš jedna z nás a už sa nás nebudeš musieť báť. Chceš byť výskumník?

– Áno.

– Zajtra príď k chovnému skleníku, Setruna.

– Nie som setruna.

– Už si Setruna. Ty si doteraz meno nemala, tak nemôžeš protestovať.

– Môžem, je to nepekné meno. Dávať pozor na cudzincov. Nebudem Dávaťpozornacudzincov. My, malí Daielčania, sa nijako nevoláme!

– A ako ťa oslovuje mama?

– My sa oslovujeme potichu. Dnu. V mysli.

– Héj? To sa nedá.

– Dá.

– A keď niekto o tebe hovorí inému? Vtedy sa ako voláš?

– Aj vtedy ma oslovuje v mysli. Dnu. Potichu.

– A ako ten druhý vie, že si to práve ty?

– Vie, ako keby si hovoril nahlas.

– Potom ale to vnútorné meno vieš povedať nahlas.

– Neviem. Vnútorné slová nemajú vonkajší zvuk.

– A keď o tebe niekto píše?

– Vtedy budem mať zvučné meno. Keď niekto o mne bude písať. Ale ešte nemám. Ešte som malá.

– Ja ťa budem volať Seťa. Chceš? – zmiernila som Robinove pomenovanie dievčatka. Aj tak jej už nikto nebude chcieť vymyslieť iné meno.

– Seťa? Seťa je dobré meno. Se je sledovať a Ťa je vesmír. Seťa je pekné meno. Budem Seťa.
Setruna mala radosť a ja som mala radosť, lebo ona mala radosť a to nie hocijakú radosť, ale radosť, ktorú spôsobil môj nápad s menom.

– Poď s nami k rastlinkám. Máme dve púpavy, ktoré učíme na marťanskú flóru a faunu.

– Už musím ísť k našim. Volajú ma.

– Ja nič nepočujem.

– Ja áno. Volajú potichu.
Odchádzala. Keď bola zo skleníka skoro vonku, Robin na ňu zavolal – Setruna! Zajtra pred obedom!Mame malého dievčatka sa čosi nepozdávalo.

– Čím sa ti vyhrážal?

– Ničím.

– Prečo na teba kričal set runa?

– On ma tak volá.

– Čo si dovoľuje! Ty ešte nemáš meno. Si maličká. Vyrastieš a dostaneš zvučné meno. To dám do poriadku, nič sa neboj. Také meno!

– Ale – Setruna v duchu pomyslela na Líviu a jej mama vedela, na koho myslí, veď bola Daielčanka – ma volá Se-Ťa. Pekné meno.

– Poď! Se-Ťa. Nech nám nevychladne večera – pozrela sa na dcéru a vedela, už vyrástla. Má meno.