Village and City – Ján Smrek

Village and City – Ján Smrek

Dedina — to je panna
po údolí zložená.
Nahladko má pričesané vlasy,
zapletené vo vrkoč
sedmorakej asi krásy,
silné kolená.

Jej čelo je
jak nezvírený povrch jazera —
človek len chodí kol nej, pozerá
a pomyslí si: sfinx.
Najľahšie zachytí ju maliar svojím štetcom
a jednoducho podpíše sa:
Ivan Žabota, pinx.

Lež mesto nie je pannou
a údolie mu nestačí.
Ono je kolosom
žijúcej hmoty a mäsa
a podvečer, keď strnie sa,
pohádkovo
rozožiari sa svetlami
a vlny života valia sa veselé
cez mosty, podlubia, tunele.

Čochvíľa v našom meste
začnú sa stavať mrakodrapy.
Architekti,
výborní, podnikaví chlapi,
do ruky vezmú kružidlo,
tri-štyri trojuholníky
a narysujú palác preveliký,
s nesčíselnými poschodiami,
s kaviarňou pre pánov a dámy,
kde bude tarok-klub pre politikov,
separé pre básnikov.

Nikto by sa dnes nepohoršil,
keby tak stavať začali
hoc babylonskú vežu.
Lebo dnes nieto nemožností:
prístroje kvádre režú,
hrom a blesk vzdať' musia poklonu
kostre zo železobetónu!
Dosiaľ sú ešte našou pýchou
prekársne domy z rokoka.
Ach, okolo tých, tam vám plá
obrazotvornosť divoká!
Kamenná váza horí
na nádvorí
a arkády ti šepkajú,
že boli často svedkami
nesputnaného hurhaju,
že sedávali na nich panie,
nepoznajúce zmilovanie,
keď o ich srdcia zápolili
donchuani a bohatieri.

Dnešné ženy
nie sú tak neprístupné —
všade sa s nimi voľne cítiš:
pri tenise i čaji,
lebo i na tramvaji.

V meste to stále vrie,
život tam prudko napred chváta,
je bohatý
na optimizmus strakatý,
ale i na dramata.

Askéza neúprimná
vychádza z módy,
nik neuteká do samoty,
nikto si nespomína
napríklad na svätého Antonína,
lebo je najlepšie
s ľuďmi žiť:
vtedy, keď plačú, plakať s nimi,
keď výskajú, si výsknuť s nimi,
bláznovstvá pásu, keď sú deťmi,
keď halucinujú jak nepríčetní,
keď múdri sú
i hlúpi ako telce
a robiť s nimi kotrmelce!

Ach, radosť je to s nimi
teraz tak prostred zimy,
keď stúpaš na dlažbu jak na páperie
a keď sťa motýlici
dievčatá letia po ulici,
pokým im víchor-satyr
sukničky sebe berie,
že mnohá, bojujúca s ním ako s diablom,
objať sa musí
s kandelábrom.