Futbal – Jozef Pavlovič

Futbal – Jozef Pavlovič

Števo si píše pri otvorenom okne úlohu. Počíta príklady. Píše a kaţdú chvíľu dvíha oči k nebu. Z ihriska počuť výkriky:

„Prihraj!"

„Páľ"

„Mám!"

„Števo, poď sa hrať!" zavolá mu do okna kamarát Mišo.

„Nemôţem!" zakričí Števo.

„Chýba nám brankár," dobiedzajú chlapci.

„A mne chýbajú ešte dva príklady."

Števo ďalej počíta a vonku pokračujú výkriky. Vyrušuje ho to, nemôţe rozmýšľať. Ľahká pomoc, zatvoril okno. Lenţe zvuky sú ako slnečné lúče, prechádzajú aj cez sklo.

„Musím si zapchať uši," povedal si. Nenašiel však vatu. „A veď mi zostáva uţ len jeden príklad. Dopočítam ho potom." Odloţil pero a zabuchol za sebou dvere.

Kamaráti ho privítali s nadšením. Števovi sa však nechytalo dobre. Stále musel myslieť na príklad. Lopta sa mu kĺzala z ruky, akoby to nebola lopta, ale klzká ryba.

„Čo je s tebou, Števo, ţe si dnes také drevo?" čuduje sa Mišo. Ostatní kamaráti tieţ krútia hlavou, ako mohol pustiť taký lacný gól.

„Pomohol by mi polčas," povedal Števo.

Cez polčas si Števo odskočil domov a dopočítal príklad.

„Hotovo!" riekol. Zatvoril pero i zošit a všetko zo stola si uloţil do tašky.

V druhom polčase chytal ako vymenený. Ani jedna lopta sa mu z rúk nevyšmykla, nepustil ani jeden gól. Bolo to preto, lebo sa mohol sústrediť na hru a nemusel myslieť na nesplnenú povinnosť.