Neviditeľné auto, viditeľný strom – Miroslav Válek

Neviditeľné auto, viditeľný strom – Miroslav Válek

Báseň na Hviezdoslavov Kubín

Všetko sa začalo tým, že viditeľné auto
narazilo do neviditeľného stromu.

To sa niekedy stáva. Ako kedy,
ako kde a ako komu.

Viditeľné auto leží v nemocnici priviazané viditeľným povrazom.
Viditeľné auto
s viditeľným úrazom.

Asistenti s hrôzou na tvári, pacienti, primári,
vrátnici a psychiatri
–- zbehla sa tu celá klinika pozrieť, čím to auto vyniká.

Tára dve na tri, ba aj na štyri:
že má zápal pneumatík, že je z neho reumatik,
že mu ľavým okom myká, že má angínu.
„Netúlať sa po klinikách, nejesť zmrzlinu,
trikrát denne dvadsať kvapiek benzínu.“

Ó, ako je autu dobre, koľko úľavy! Vo dne v noci si to trúbi do hlavy:

„Netúlať sa po zmrzlinách, nejesť kliniku,
trikrát denne dvadsať kvapiek zmizíku.“

Hurá!
Zabrala tá zmizíková kúra.

Neviditeľné auto! Ach!
Neviditeľné auto – je to v novinách.

Neviditeľné auto po uliciach chodí, neviditeľné auto všetko dokáže, neviditeľné auto, víťaz súťaže:
„Ani jeden kilometer bez nehody.“ Neviditeľné auto, fantóm mesta.
Neviditeľnému auto nestačí už cesta.
Neviditeľné auto straší chodcov,
mamy,
staré mamy,
ba aj starých otcov:
„Múdrejšie by bolo sadnúť do koča.“

Neviditeľné auto, škandál storočia.
Ale:
neviditeľné auto ---- o tom ani muk -----
vozí malé deti zdarma
a väčšie deti vozí za nanuk.

Každý týždeň vozí deti plných sedem dní.
Kto sa zvezie, tiež sa stane neviditeľný.

V neviditeľných školách to bzučí ako v úľoch.
V neviditeľných zošitoch
plno
neviditeľných úloh.

Viditeľný pán riaditeľ chodí do riaditeľne piť kofolu.
Neviditeľní žiaci neviditeľne
chodia za školu.

Len čo sa obchod otvorí, hneď sa ta dohrnú.
Kupujú viditeľnú čokoládu za neviditeľnú korunu.

Neviditeľné deti privedú svet do záhuby.
Neviditeľné deti
neskoro chodia k večeri.
Neviditeľné deti nečistia si zuby.
Hrozné pomery!

Radili sa otcovia a mamy,
radili sa všetci dospelí.
Radili sa spolu, radili sa sami
--- a kam dospeli? Nedospeli nikam.
Dospeli ta, že si každý s každým vyká.

Nakoniec sa pán riaditeľ radil s pánom ministrom:
„Treba autu do cesty dať viditeľný strom.“

A ostatné je už jasné:
auto dali do dielne.
To je koniec tejto básne. Lebo čo sa v dielni dialo, bolo neviditeľné.

Do Tramtárie, Mladé letá, 1970