Neskutočný hostinec – Ladislav Novomeský

Neskutočný hostinec – Ladislav Novomeský

Sme v malom hostinci, v nedeľu predpoludním,
v tom – u nás na rohu – keď ešte nik v ňom nie je,
tu pod stromami prevrátených fliaš
na obrus kvetovaný.

A pozri, hľa, aj okno rozbité
v tých prasklých vláknach jemnej pavučiny;
nohy múch lapených v nich visia čínskym písmom,
ktoré nerozumiem.

Krčmárka – jak by nie? – má plné ruky práce,
poznám ju po zástere:
biela hmla mihoce sa v ľahostajnom slnku,
drozd v čiernom fraku ma v nej obskakuje;
ach, nikdy nie sme sami
v samote s predstavami,
v pustine nájdu krčmu pre tuláka.

„Pán hlavný platiť!
Na obed som mal plný tanier slnka
a večer mliečnu dráhu.“

Nohami hore
Baletky výbuchov po svete rozvojnenom
po hlavách tancujú,
po hlavách;
ich sukne zhŕňajú sa v spŕškach strašlivých.

To je tá ruža temných lupení
na vyschlej hrudi starej Európy,
fontána, ktorá z ohňov pramení
a mrazom padá na hromadné hroby.

Je to jej tanec, vyschlej Európy,
ten tanec po hlavách,
jej hudby obrátenej, prevrátených slov,
zvrátených myslí, prekotených snov,
ten tanec po hlavách,
nohami hore.