Važecká jaskyňa – Anton Marec

Važecká jaskyňa – Anton Marec

Boli časy, keď v tých miestach, kde dnes stojí Važec, nestál jediný dom. Len salaš. A v ňom žil mladý bača so svojou ženou. Pár na pohľadanie. Bača sa vedel obracať okolo oviec ako málokto a jeho žena neostávala pozadu – varila také chutné halušky s bryndzou, že sa o nich hovorilo pod celými Tatrami.

V jednu sobotu ich tiež pre svojho muža prihotovila. Ten vyhladnutý ako vlk, ich schuti zjedol, zapil žinčicou a hladiac si brucho povedal:

– Čo žijem, ešte som takých halušiek nejedol! Taký som z nich mocný, že by som aj samého čerta premohol! Len čo to dopovedal, padol na lúku mrak. Keď sa rozplynul, stál pred ním sám čert. Ceril zuby a krútil chvostom.

– Zdalo sa mi, že ma voláš! Chceš sa so mnou chytiť za pasy?

– Nedbám,- povedal bača a vyhrnul si rukávy.

Skočili doprostred lúky a už boli v sebe. Raz sa navrchu zjavil jeden, hneď nato druhý.... Už sa zdalo, že čert baču zaškrtí, keď ho ten jedinkým myknutím zo seba zhodil, zdvihol nad hlavu a tresol o zem. Čert zjojkol, až pod Kriváňom sa to ozvalo.

Ale po chvíli sa pozviechal, povystieral pokrútené hnáty a povedal bačovi:

– No veru nie si najslabší! Ale to bola len náhoda. Skúsme ešte raz a uvidíš, že viac nestaneš!

Bača sa usmial a pristal.

Znova skočili do seba. Nestačil sa čert spamätať a už mu bača kľačal na prsiach a mocnými rukami mu zvieral hrdlo.

– Vzdávaš sa? ..... Čert neodpovedal. Pozbieral posledné sily, napäl celé telo a naposledy skúsil striasť zo seba protivníka. Nepodarilo sa. 

– Vzdaj sa, lebo zle skončíš!- zvolal bača a ešte mocnejšie zovrel čertovo hrdlo.

Ale ten nie! Vyceril zubiská a pokúsil sa baču uhryznúť. Vtedy sa ten nahneval. Chytil čertovu hlavu a celou silou ňou udrel o blízku skalu. Čert ostal ležať ako zabitý.

Bača vstal a pobral sa k salašu. Napil sa žinčice, oddýchol si a potom sa začal obzerať po nejakej robote. A tu zbadal, že k nemu krivká skrvavený čert.

– Nezápasíš podľa pravidiel! – kričal na baču.

– Vyhral si podvodom! Ak nemáš strach, poď ešte raz skúsiť!

To sa už bača naozaj nahneval.

– Čertisko jedno šmatlavé, vari mi nikdy nedáš pokoja?

Skočil, schytil rohatého za chvost, niekoľko ráz ním zakrútil nad hlavou a celou silou ním šmaril do skalnej steny na konci lúky.

A čudná vec!

V tej chvíli sa skalná stena otvorila, zjavila sa v nej diera a v nej navždy zmizol dobitý čert.

Hovorí sa, že čert je v jaskyni ukrytý dodnes. A keď nad Tatrami zúri búrka, počuť z jaskyne zvláštne zvuky podobné stonaniu. Akoby si to čertisko ešte vždy lízalo rany zápasu s mocným bačom.