Bojazlivý paholok a smelý gazda – Jozef Melicher, Jozef Trubíni (Požitavské povesti)

Bojazlivý paholok a smelý gazda – Jozef Melicher, Jozef Trubíni (Požitavské povesti)

Slúžil Jano u zámožného gazdu. Opatroval kone a kravy. Spával v maštali. Gazda nebol skúpi, doprial paholkovi. Spolu obedovali, olovrantovali i večerali. Aj na pivo spolu zašli. Ale chyba – prechyba! Rovnaká chova, rovnaký nápoj, ale nerovnaký úžitok.

Gazda pobadal, že od istého času býva Jano nevyspatý, chudnúť začal, moce sa ako mátoha, splašenými očami sliedi okolo seba, strháva sa pri každom šuchnutí....

Darmo sa ho vypytoval, čo mu je, čo ho bolí, od čoho chudne a prečo celý deň zíva. Aj kravy menej doja, jedna je dokonca bez mlieka. Čo je v tom? Ale Jano nič.

Gazda musel naňho zhurta: „Alebo povieš, alebo pôjdeš! Mne slabý a vyplašený paholok nenačim! Škoda ťa! Vrav, kým som pri dobrej vôli!“

Jano nechcel stratiť dobrú službu, nuž prezradil príčinu svojho strachu. Každú noc vraj prichádza do maštale postava zahalená v bielej plachte. Nahne sa nad paholka a zahundre: „Kade hlava, kade riť, kade ťa mám uderiť?“

Keď Jano povedal hlava, sadla si pod dojnicu, keď povedal riť, sadla si pod jalovicu. Ale ešte predtým ho trikrát pošibala lieskovým prútom a začala dojiť.

Biela dojička ako príde, tak i odíde. Vo dverách sa rozlúči: „Nikomu ani slova! Predo mnou neujdeš! Nájdem si ťa!“

Gazda sa nahneval : „Však ja ťa vystriehnem, pliaga jedna! Dám ti ja mlieka! Dám ti ja po chrbte, aj po riti! Jano, dones soli a načisti cesnaku!“ Poslal Jana na pec do pitvora a sám si ľahol v maštali.

Okolo polnoci sa vkradla biela postava a zamrmlala: „Kade hlava, kade, riť, kade ťa mám uderiť?“ Gazda nepovedal ani jedno a začal palicou mlátiť bielu stvoru. Tá začala jačať od bolesti, gazda jej strhol bielu plachtu , do očí jej šplechol v octe pomiaganý cesnak a do žochtára jej hodil za hrsť soli. Lebo soľ sa vraj neznáša s nakradnutým mliekom a cesnak chráni pred bosoráckymi čarami . No tá jajkala a jajkala.

Vtedy ju spoznal a oslovil: „Á , pani kmotra, stvora nešťastná, baba prekliata!“

Bosorka vrešťala a prosila ,aby ju pustil, že sem už viac nevkročí.

Jano od taj doby spával spokojne. I priberať začal a strachom netrpel. Len niekedy ho zatriaslo, keď sa gazda chválil svojou smelosťou a jeho si za svedka volal.