Povesť o dunajskej zlatej rybke

Povesť o dunajskej zlatej rybke

Bolo deň pred Veľkou nocou a bratislavský rybár Matúš darmo hádzal sieť do Dunaja. Nie a nie uloviť ani rybku. A doma ho čakala hŕba detí. Nešťastný rybár zopäl ruky a vrúcne sa začal modliť. Vtedy sa medzi vŕbami zjavil akýsi žobrák.

„Hoď ešte raz!“

Rybár ho počúvol a zrazu mal v sieti rybku so zlatou korunkou.

„Pusť ma, rybár, prosím!“ – prosila ho rybka.

„Čo mám urobiť, žobrák?“ – pýtal sa Matúš.

„Urob to, čo ti káže srdce.“ – odvetil mu žobrák.

Rybár sa nad rybkou zľutoval a hodil ju naspäť do vody.

„Ďakujem ti za slobodu, rybár.“ – poďakovala rybka.

Neznámy žobrák poradil Matúšovi ešte raz.

„Hoď sieť ešte raz.“

Matúš ho poslúchol a v sieti mu uviazol veľký dunajský kapor. Potešil sa , že bude mať čím deti nasýtiť. Z vody sa však vynorila zlatá rybka a hovorí:

„Čo nezješ, nezahoď. Daj to na tanier a zajtra tanier odkry!“

Po večeri rybár všetky kostičky odložil do misky. Ráno misku odkryl a nechcel veriť vlastným očiam.

Veď sú to dukáty!

Vtom sa vo dverách chalupy zjavil neznámy žobrák.

„A či by ste mi dali aspoň dukátik?“

Pravdaže, starý otec.

Rybár Matúš v ten deň obdaroval všetkých susedov. Povesť hovorí, že z toho, čo mu ostalo, postavil veľký rybársky dom, v ktorom každú Veľkú noc pohostil bratislavských žobrákov.