Vyznanie

Vyznanie

Možno som len malé chlapča, ktoré stále žije v svete detských rozprávok,
možno snívam, aby som žil, možno žijem, aby som mohol snívať,
možno som len obeťou filmových happyendov,
možno verím v niečo, čo sa dnes už z tohto sveta vytráca,
možno až príliš hľadám dokonalosť,
možno sa len snažím prežiť svoj sen, ktorý som si stvoril,
možno nádej je mojím darom,
možno dávať bez toho, aby som bral je mojím osudom,
možno to, že som pochopil význam magických piatich písmen je mojím večným prekliatím, možno, azda, snáď.

No dnes otvoril som oči a tam si stala Ty, s úsmevom sladkým chuti medu, s dotykom ľahkosti páperia. Si môj sen, ktorý snívam roky, si anjelom, ktorý len samotnou prítomnosťou hladí moju dušu, si mojou nádejou, ktorou vznášam sa priamo k nebesiam, si mojou vílou, ktorá so mnou tancuje večný tanec milencov, si mojím druhým krídlom, vďaka ktorému môžme spolu lietať, si rumením mojich líc, keď hľadím Ti do očí, si chvením mojich rúk, ktoré mám vždy keď si pri mne, si mojou chýbajúcou polovicou, si kúsky mňa, ktoré v tebe pomaličky skladám, si slzou, ktorá zmáča moje oči, si hlasom môjho srdca, ktoré volá poď, si mojou túžbou, ktorej obávam sa len samotného slovka chcieť, si vôňa, ktorá si vedľa mňa večer ulíha, si rosou, ktorá zmáča moje pery, si vietor, ktorý sa mi pohráva s vlasmi, si mojím sladkým spánkom, z ktorého sa nechcem nikdy zobudiť, si tým, čím som vždy túžil byť, si moja ozajstná prvá, moja posledná, zmysel môjho bytia, moje všetko, moja láska.

Vždy, keď sa Ti pozerám do očí a ty hľadíš do mojich, nič nie je ako predtým, pretože sa cítim silnejší a slabší v tú samú chvíľu. Cítim sa rozochvený radosťou a strachom zároveň. Je to ako dosiahnuť nedosiahnuteľného a nebyť na to pripravený. Keď zovieram Ťa v náručí, moje ruky sa chvejú pocitom strachu a šťastia súčasne. Chcem Ťa držať pevne, aby som Ťa už nikdy nestratil, no však zároveň má ten dotyk ľahkosť hodvábu, ktorým Ťa prikrývam, nežnosti vánku, ktorý sa bojí zafúkať čo len trošku silnejšie, bojí sa, žeby si sa mohla rozplynúť ako dym v povetrí. Chcem pri Tebe navždy stáť, stáť, dívať sa ako spíš, roztiahnuť nad Tebou svoje krídla a tíško, pomaly nežne Ti šepkať:

Si všetko, čo na tomto svete chcem,
si mojou láskou, môj ďalší vnem.
Si slnkom, nebom, hviezdou môjho života,
si krása, neha, žiadostivosť, dobrota.
Si piesňou, ktorá vo mne znie,
si môjho líca rumenie.
Si vodou, vetrom, zemou, ohňom môjho dňa,
si bozkom, vánkom, pohladením mňa.
Si svetlom, tmou môjho bytia,
si najkrajším zmyslom môjho žitia.
Si všetkým čím ja len môžem byť,
si mojím zmyslom, dôvodom prečo žiť.
Si mojím zrkadlom, v ktorom vidím seba,
si tým, čo dostať môžme len z neba.
Si Polárkou, čo na nebi žiari,
si úsmevom na mojej tvári.
Si pokladom skrytým na dne mora,
si ten, čo sa na mňa díva zhora.
Si pohladením hebkosti vánku,
si sen, čo zjavuje sa mi v spánku.
Si úsmevom, čo zjavuje sa mi na perách,
si Tá, ktorú vždy rád budem vítať vo dverách.
Si chvením v dotyku mojich dlaní,
si obavou, že Ťa ten dotyk zraní.
Si pre mňa všetkým, čo smel som si vziať,
si všetko, čo tento život schopný je dať.
Si kvapkou potu na mojej hrudi,
si tým, čo mi v žilách prúdi,
nuž a ja som ten, čo Ťa neskonalo ľúbi.