Krvavé sonety – Pavol Országh Hviezdoslav (ukážky a úryvky)

Krvavé sonety – Pavol Országh Hviezdoslav (ukážky a úryvky)

Kto zapríčinil tento úpadok,
zosurovenie, zdivočenie mravov?
Čo ľudstvo zviedlo, s ducha veličavou
vbŕsť do bahna? Ký upír to a mlok,

z pŕs sajúci mu i dnes žitia mok,
krvožíznivec s večnou záhou žhavou?
Ech, sebectvo! to! — a niet nad ohavou
tou zvíťaziť, vojsk, rekov po dnešok.

Hej, ono krivdí, hnetie, zdiera, týra
svevoľne, kde len stihne, slabšieho;
hoc zem je pre všetkých dosť širo-šíra,
chce, aby strela sa len pre neho;
ba končiny si svojí všehomíra,
kams’ v prázdeň vytískajúc iného —

*

To oná panovačnosť nadutá,
čo pancier odela a číha v zbroji;
čo na obzore ako mračno stojí,
žlč v okáľoch a hrozbu pohnutia;

nad zemou visí ako pokuta,
opätok drzý držiac na pokoji;
tá, dušiaca sa spupne, že sa bojí
len Boha!… Ale zato nehúta,

nerozvažuje veľa vo svedomí
o prísnom v desatoru: ,Nezabi!‘
lež smelo blesky mece, húka hromy;
sťa jahnence ľud ženie pochabý
na bitúnok —; svet šatí do pohromy,
obúva do spáleníšť pahraby…

*

I hučí válka — Ako krútňava
sa vrtí, gúľa-váľa, rozohnaná,
pľútvami trepe jakby leviathana
a v bezdný hrtan s chvatom strháva,

požiera, nenásytná, hltavá,
tak ľudské životy, jak ľudské mania,
vždy tlamu dokorán ni sitna brána,
a trosky sú, čo na breh vydáva…

Púšť roztiahla sa vypasenou zmijou,
kde kvitli mestá jak kry ružové;
vzdor, nárek, kliatba divou harmóniou
preletá nad ňou pozdĺž, krížove…
— Pred spravodlivou kto raz históriou,
kto pred Bohom to všetko zodpovie!?