Balada o mačkách vo vreci – Zuzana Martišková

Balada o mačkách vo vreci – Zuzana Martišková

Verila,
že medzi hviezdami
sú natiahnuté šnúry.

Možno z čias,
keď z hradných veží
k nebu dočiahli
trubadúri.
Neštítiac sa
štítov.
So štipkou
štipľavej drzosti
štípajúci líca
poblednutým
hradným paniam
za modré z neba.

Každý tam
odvtedy
vešia svoje vlastné priania,
(ale nie ako treba).

Bez štipcov a
bez kúska logiky,
bez tiaže
bezočivo
netajac ich pred nikým
(ako by sa také priania,
všeobecne, mali).

"Ach, pane, nebuďte, ako malý."
"Ale, no tak, môjho srdca pani!"

Beztak sme v tomto svete
čudne rozvešaní...
Pár mládencov
a nepár diev.

A všade nové,
plné koše na bielizeň.
Kým čas
ich dočista nevylíže
z tajomstiev.

S tvárami chorých víl.
Kto by sa pre ne bil?

Tak im treba.

A potom tam visia
čisté z toho neba.
Nebo je plné ako práčka
nastavené
na najvyššie obrátky.

To len my sme prikrátki
strhávať ich odtiaľ
a plniť si nimi skrine
a zásuvky bielizníkov.
Keby len niekto skríkol:
"Človeče, si nahý!"

A ty si zas povieš,
načo sú snahy,
načo splnené všetky sny?
Keď päty im stále
trčia kdesi hore.

Tam, kde je nebo
plné prianí,
čo mohli čakať radšej pri kostole.

(V laviciach by ich staré tety
lisovali v modlitebných knižkách
ako obrázky vyprchaných svätých,
čo v nadpozemských výškach,
hlboko nad nami,
musia zvešiavať bielizeň prv,
než navlhne človečími slzami).

A predsa

mačky vždy ujdú z vreca.

Aká to útecha...

Jediné
schopné
kráčať
ešte po strechách.