Keď sa sfarbia javory (úryvok) – Zuzana Burgerová-Cacciabue (HK – próza)

Keď sa sfarbia javory (úryvok) – Zuzana Burgerová-Cacciabue (HK – próza)

Hviezdoslavov Kubín – vhodné pre 5. – 6. ročník ZŠ

• Do kelu! Do kelu! Do kelu! To nemôže byť pravda! To je určite len zlý sen!

Tušila som to. Tušila som to v hlbinách svojej duše a pravdupovediac ani nie až tak veľmi hlboko. Náhle zmiznutie Miláčika znamenalo jediné: Práve sa mi podarilo vysať kanárika mojej sestry Elisabeth!

Takých hlúpych vtákov, ako je náš Miláčik, nie je veľa. Všetky normálne kanáriky by mali byť z toho vrieskajúceho stroja vystrašené. Veď nakoniec, všetky normálne zvieratá sú z neho vyplašené.

Do kelu! Čo teraz? Musím okamžite otvoriť túto umelohmotnú škatuľu a prezrieť si výsledok svojho ohavného diela. Buď silná...pripravená na najhoršie...teraz!

• Och!

Na moje prekvapenie a veľkú radosť sa Miláčik skladal zo správneho počtu kusov – jedného. Ibaže... ako to „jemnejšie“ povedať... vyzeral úboho.

Opatrne som ho vzala do rúk a začala zbavovať špiny a prachu, nalepených na jeho oranžovom telíčku. Lenže pár zavretých očí neveštil nič dobrého... Akoby aj mohol. Má niekto šancu prežiť takú drastickú cestu v dlhom tmavom tuneli?

Sadla som si v obývačke na pohovku a pozorovala vtáčika ležiaceho na mojej dlani. Ako to oznámim sestre? Čo by urobila na mojom mieste ona? A môj brat? Ten by hneď vedel ako zareagovať. Určite by okamžite nasadil dýchanie z úst do úst. OK, toto je trochu iná situácia, dýchanie z úst do zobáka by asi veľmi nepomohlo.

Začala som hladkať malé, ešte teplé telíčko. V duchu som si predstavovala scénu z romantického filmu, kde jedna z mojich sĺz – v spomalenom zábere – dopadá na Miláčikovu oranžovú hlávku a ja melodramaticky vykríknem: „Och, pohol sa! On sa pohol!“

A presne v tom okamihu sa Miláčik pomrvil.

• Emma! Netvrď mi, že si s tým vysávačom skončila! Zase si duchom neprítomná!

Neviem, či to bolo moje náhle trhnutie, alebo mamin hlas, ktoré pomohli naštartovať jeho srdcový rytmus, ale Miláčik začal freneticky trepať krídelkami a nenechal vo mne žiadnu pochybnosť o svojom duševnom zdraví. Sestrin kanárik bol síce živý, ale totálne sa pomiatol. Cesta do hlbín vysávača na jeho nervový systém určite zapôsobila tragicky, čo sa prejavilo pohybmi, ktoré u zdravého kanárika nemožno označiť za „normálne“.

Mama, v jednej ruke plech na mafiny, v druhej telefón, pozorovala scénu bez jediného slova, ale s evidentne sa zvyšujúcim záujmom. Nakoniec povedala do telefónu:

• Zavolám ti neskôr, Debby.

Nasledujúca veta bola adresovaná mne:

• Čo sa stalo tomu zvieraťu?

Mama Miláčika opatrne prezrela a položila na dno klietky s podivným úsmevom, ktorý sa mi v danej situácii javil totálne nevhodný.

• Som presvedčená, že Elisabeth to pochopí. Budeme ho pár dní pozorovať. Teraz jej nehovor nič, chcem, aby doumývala kúpeľňu. Povieš jej to v aute...

Cestou na letisko som sestre citlivo oznámila novinu o Miláčikovi. Po pár sekundách dusivého ticha ma prizabila poznámkou:

• Chudák Miláčik. Ale aspoň nie som jediná, ktorej sa to tiež podarilo.

V spätnom zrkadle som zbadala mamin pobavený úsmev.

• Som na teba veľmi hrdá, Elisabeth. Myslela som si, že sa s tým nikdy nepriznáš. BRAVÓ!
• Čo má toto znamenať? Ty si to vedela, mama? A nič si mi nepovedala? – neverila som vlastným ušiam.
• Ale, Emma, spomínaš si, čo som ti povedala? – „Som si istá, že Elisabeth to pochopí.“

Áno, pamätala som si to dobre. A najmä ten jej podozrivý úsmev. Cingli-lingi-cink-cink-cink mal urobiť zvonček v mojej hlave!

• A len tak mimochodom, Emma, môžeme predsa mať aj zopár malých tajomstiev, nemyslíš? – žmurkla na mňa do spätného zrkadla.

Dúfala som, že to nikto iný nezaregistroval.

Áno, malé tajomstvo. Samozrejme, že aj ja som jedno mala.

Len čo sme otvorili dvere, letela som do kuchyne skontrolovať Miláčika. Sedel na bidielku, ale pri pohľade na mňa sa netváril nadšene. Neprekvapilo ma to. Ak by mi nieto urobil niečo podobné, tiež by som sa odúvala. Možno aj viac, ako odúvala. Pravdepodobne by som premýšľala, ako vyexpedovať môjho kata na náučný výlet do trubice vysávača. Je dosť možné, že už nad niečím takým špekuloval. Jeho nehybný postoj a poloprivreté oči mi pripomínali meditujúcich japonských senseiov.

• Čo sa, prosím vás, stalo tomu chudákovi? Vyzerá príšerne!

Strhla som sa. Za mojím chrbtom stála teta Sophie. Skôr, než som mohla vysúkať akúkoľvek odpoveď, priklincovala ma hláškou:

• Nehovorte mi, že ho zase prehltol vysávač!

Tak toto bol riadny podraz. Sophie vedela o Lisinej príhode a mama rozprávala o jej „malom tajomstve“. Znamenalo to, že aj moje tajomstvo bolo tak „dobre“ strážené? Alebo sa len celá zemeguľa odjakživa tvárila, že „o ničom nevie?“

Musela som okamžite hovoriť s mamou. Bez svedkov.

Z knihy Keď sa sfarbia javory, Porta Libri 2013