Paprikovo – Jana Barillová (HK – poézia)

Paprikovo – Jana Barillová (HK – poézia)

V malej obci Paprikovo
rástli veľké papriky.
Nájsť sa dali v každom dvore,
aj u Oľgy, Mariky...

Raz sa stalo niečo hrozné,
čo nik nemal dovoliť.
V jedno ráno v tejto obci
papriky viac neboli.

Skúšali ich znovu zasiať,
márna bola námaha.
Nepomohlo ani hnojiť,
kto vedel, ten pomáhal.

„To je čudné, to je hrôza,“
vraví Slávka – suseda,
to musí byť dáka kliatba.
Ach jaj, beda – prebeda.“

Zato Jožko výmyselník
ten mal nápad strelený:
„Papriku ja zameniť chcem
iným druhom zeleným.“

Skúšal sadiť, skúšal zasiať,
priesad mal snáď na stovky.
Keď zrazu mu začali rásť
velikánske uhorky.

Tých má teraz ozaj mnoho,
rozdáva ich každému,
aj priesady vypestoval
pre Michala, pre Emu,...

Dal ich tomu, koho stretol,
v obci je zas nálada.
Všade vôňa uhoriek je
vďaka novým priesadám.

Všetko teraz bolo by fajn.
Aj tak problém však majú.
Prečo teraz Paprikovo
túto obec volajú?

Zasadol dnes krízový štáb,
mení názov dediny.
Večer o tom vysielali
televízne noviny:

„Od dnes táto obec bude
Uhorkovo nazvaná,
len aby zas zelenina
nevymizla do rána.“

Dozvedel sa o tej obci
slimák Maťo Pažravý,
keď sa večer pozerali
doma s deťmi na správy.

„Toto miesto na Slovensku
veľmi radi nájdeme.
Možno, že sa o dejinách
nášho druhu dozvieme.“

Za pár dní je po uhorkách,
Maťo vzal aj príbuzných.
Krízový štáb opäť sedí,
hľadá názov rozumný:

„Obec nech má názov taký,
aby sa zjesť nedala.“
Odvtedy sa táto obec
Kocúrkovo volala.

Z knihy Čo si mačky rozprávali