Krájanie – Vojtech Mihálik (HK – poézia)

Krájanie – Vojtech Mihálik (HK – poézia)

Tak predsa odišiel, zostala sama v byte.
Tá druhá má boky, vie ponúknuť pohár smiechu,
nezodrala sa v modloslužbe
krásneho domova.

Odišiel, v kúpeľni neutrel penu z mydla
a zabudol zhasiť lampu.

Na oknách praská prievan, slepá samota
naráža do stien, tesno je súmraku.
Schytila srdce do oboch rúk,
položila ho stôl
a kuchynským nožom ho začala krájať
ako knedlík.

Skučalo, skučalo srdce,
pod nožom triasol sa jeho nárek
a z jeho neznámych hlbín padali fádne roky,
nádeje skrvavené, zadreté triesky,
padalo chrápanie nocí, kedysi podobné snom,
tisíce vydrhnutých dlážok,
tisícky hrncov a túžob a krokov,
to všetko zo srdca padalo,
zosýpalo sa zo stola
a trieštilo sa žene pod nohami.

A žena krájala, krájala srdce
mechanicky a dôkladne
a stále bolo čo krájať
a stále padalo haraburdie,
spomienky, vášne a sľuby,
rozbíjali sa, kričali.

Napokon predsa len zaškripel nôž
až na samom dne srdca,
zaškripel, vyletel z ruky.

A žene sa prvý raz podlomili kolená,
prvý raz vybúšil plač.
Tam na dne ležal malý čierny kameň,
nezraniteľný, zabudnutý kameň,
láska.