Ako bol kráľ Matej na Orave – Anton Habovštiak (HK – próza)

Ako bol kráľ Matej na Orave – Anton Habovštiak (HK – próza)

Kráľ Matej sa dosť navandroval všelijako popreobliekaný. Raz prišiel i so svojím sprievodom na Oravu. „Vy ma počkajte tu za dedinou,“ povedal stráži, ktorá ho sprevádzala, „a ja pôjdem skúsiť, čo za ľudia tu žijú.“ Cestou zbadal ženu zbierajúcu jahody. „Odkiaľže ste, tetka?“ „No, ľa , aké zvedavé mládenčisko!“ vystrela sa žena. „Som tuto zo Žaškova, keď si taký zvedavý.“

Kráľ Matej nazrel do krčiažka, v ktorom mala jahody. Usmial sa na ňu a vraví: „ Ženička, a či by ste mi nedali z tých jahôd?“ „Jáj, taký mladý,“ pokrútila hlavou žena, „a ťaží sa ti jahôdok nazbierať! Nuž, ty sa veru ľahko vo svete stratíš, aj do veľkej biedy upadneš, keď nebudeš robiť... Ale, keď ti už tak duša piští za tými jahodami, na, vezmi si ich, nech ti padnú na úžitok.“ Kráľ vzal krčiažok a žene podal na dlaň päť zlatých dukátov.

 „No, či ste sa dačo dozvedeli od tej ženy?“ spytuje sa jeden zo služobníkov. „Ľudia tu budú veľmi robotní a učia mladých poriadku hneď od mala,“ odpovedal kráľ. „Začína sa mi to páčiť. Poďme ďalej!“

Prišli do dediny a hľadali nocľah. Kráľ Matej vošiel do malého domčeka na kraji dediny, kde bývala chudobná starenka. „Pán Boh daj dobrý večer, mamka. Či by ste ma neprenocovali jednu noc?“

„Nuž, ja ti, synku, nerada hocikoho nocujem, ale vidím, že si prišiel z ďaleka, nuž len zostaň. Akože ťa pustím proti noci?“ Kráľ Matej si hneď ľahol, lebo sa mu veľmi žiadalo spať. Keď ráno kohúty zobúdzali svet, kráľ si chcel ešte poležať, ale starenka ho budí: „Vstávaj, chlapče, čo by si tu vylihoval ani dáky gróf! Kto neskoro vstane, nebude sa mu dariť do samého večera.“ Kráľovi sa neveľmi chcelo spod periny, lebo o takom čase on veru nebol zvyknutý vstávať.

Po raňajkách sa kráľ poďakoval za nocľah i za opateru a spýtal sa, čo je dlžný. Starenka nechcela nič, lebo sa vraj patrí pritúliť pocestného na noc. Vošla do izby, že ide ustlať. Len čo zdvihla perinu, pod ktorou Matej spal, zažiarila tam hŕbka zlatých dukátov. Ej, to si ja veru nemôžem vziať! myslí si ženička. Vysypala dukáty do zástery a hybaj k richtárovi!

„Keď ste kráľa prenocovali, kráľovsky sa vám odmenil,“ povedal ktorýsi z kráľovských strážnikov. „Nuž si vy, starenka, len peniažky vezmite a nezabudnite na kráľa Mateja.“

Ľudia na Orave na spravodlivého kráľa Mateja naozaj nezabudli. Keď zomrel, takto vraveli: „Umrel kráľ Matej, už je po pravde.“